Kategória: Blog

Pomsta je s nami už stáročia

Victor Hugo je známy hlavne svojimi románmi, veľmi dlhými románmi (Chrám Matky Božej v Paríži alebo Bedári). Možno ste niektorí zaregistrovali aj jeho politickú kariéru. No málokto vie, že napísal aj zopár divadelných hier. A jednu si dnes predstavíme. Pomsta, láska a česť hrajú hlavnú úlohu.

O čom kniha Hernani je?

Je to tragédia so všetkým čo k tomu patrí: ľúbostný trojuholník (síce tu je to skôr štvorec), súboje, vraždy, intrigy a pomsta. Doňa Sol vie, že sa musí vydať za svojho bohatého strýka aj keď miluje Hernaniho. Ten je považovaný za vodcu banditov, ktorí sa ukrývajú v lese. Do hry však vstupuje aj samotný kráľ don Carlos, ktorý sa takisto zaľúbi do done Sol a je ochotný urobiť čokoľvek, aby ju získal.

To je taký mini úvod do tejto divadelnej hry. A nebudem vám viac prezrádzať, aby ste si hru mohli sami vychutnať. Hra nie je dlhá, takže sa tam toho nestihne udiať toľko ako v románoch. Ale o vnútorné monológy neprídete. Postavy nám samé povedia ako sa cítia, čo ich zožiera a čo ich robí šťastné. A na úvod každého dejstva je opis toho, kde sa nachádzame, takže neprídete ani o časopriestor.

Prečo je dobré si knihu prečítať?

Každému milovníkovi Shakespearových hier sa iné hry zdajú fádne, neoriginálne. Aj u mňa je to tak. A Hernani nebol výnimkou. Teraz ma nechápte zle, kniha je naozaj dobrá, len v porovnaní s tragédiami anglického básnika neprinášajú nič nové. Dokonca by sa dalo povedať, že motívy sú rovnaké.

A to nie je nič zvláštne. Treba si uvedomiť, že William Shakespeare bol naozaj majstrom svojho remesla. Jeho hry mali vtip, emócie, nadhľad. A je len ťažké sa mu vyrovnať a nieto ho ešte prekonať. Hernani je tragédia, kde sa dá vidieť, že Shakespearov talent nepoznal hranice a Francúzi sa mu rovnako snažili podobať aj niekoľko storočí po jeho smrti. A myslím, že sa to podarilo.

Pomsta chutí najlepšie studená

Pomsta je v literatúre prítomná už od nepamäti. Vyskytovala sa nie len v tragédiách, ale aj v poézii, či románoch. Veď je to jedna z ľudských slabostí, ktorá sa dokáže zakoreniť tak hlboko, že často nie je cesty späť. Veľakrát sa to ťahá z generácie na generáciu, pričom tí najmladší už ani nevedia, prečo sa mstia, ale vedia, že to proste musia urobiť.

Motívy pomsty sú vždy iné, často však vôbec nepochopené okolím. Človeku by sa chcelo povedať, že je to skratový čin. To by mohlo platiť, keby pomsta nasledovala okamžite po vykonaní skutku. Lenže pomsta sa často deje až po nejakom čase. To znamená, že je premyslená, detailne. Dokonca sa niekedy pomsta odohrá až roky po vykonaní skutku, kedy dotyčný už ani nevie, za čo sa mu pomstili.

Niekde medzitým sa nachádza pomsta, ktorá sa udiala v knihe. Nenasledovala hneď po skutku, ale nebola ani roky vzdialená. A Hernani vedel dôvod, aj keď možno úplne nerozumel. Potom čin akým sa mstiť sa tiež líši, v niektorých prípadoch diametrálne. Môže to byť od rozbitia taniera až po vraždu.

Pomsta je s nami už stáročia

Bola s nami a asi aj vždy bude. Vyzerá to byť neovládateľné. Keď sa zamýšľam, či som sa niekedy niekomu pomstila, tak možno len bratovi, pri detinských škriepkach, keď sme boli malí. A už si ani nepamätám ako. Ale myslím, že to bolo vzájomné. Ale nemyslím si, že som zažila pomstu v tom pravom zmysle slova, naozaj zákerný čin, na ktorý by som určite nezabudla.

A to je dobre. Na jednej strane ma to utešuje, že viem ovládnuť svoj hnev a viem vyjadriť nesúhlas, keď sa mi niečo nepáči. Na druhej strane ma teší to, že nemám v okolí takých zákerných ľudí. Aj keď to možno iba dobre skrývajú. Skrátka, buďme vďační, že nežijeme v časoch duelov na život a na smrť, myslím že populácia by bola rozhodne nižšia.

Hranice sú často len pomyselné

Trochu oheň, trochu voda je kniha na ktorú som sa veľmi tešila a čakala som na jej vydanie v napätí. Andrej Bán ma očaril už svojou predošlou knihou, Slon na Zemplíne, ktorá nás vtiahla do udalostí našej krajiny tak, ako sme predtým o nich nepremýšľali. Aj preto som dúfala, že rozprávanie o Balkáne bude podobné – že sa začnem pozerať na udalosti na tomto polostrove pozerať inak. A podarilo sa. Už viem, že keď nabudúce pôjdem cez hranice týchto štátov, už nikdy ich nebudem vnímať rovnako.

O čom kniha Trochu oheň, trochu voda je?

Kniha je rozdelená do niekoľkých kapitol, každá nesie názov krajiny – Juhoslávia, Kosovo, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Severné Macedónsko. Samostatnú kapitolu majú aj migranti. Dozvedáme sa o živote ľudí, ktorí v týchto krajinách žijú alebo žili – ako vnímali rôzne konflikty počas rokov, ako sa im žije dnes, ako vnímajú celú situáciu, a akú majú vlastne národnosť.

Témy sú to naozaj ťažké. Najskôr preto, že sami obyvatelia týchto krajín už nevedia ku komu patria. Kde sú naozajstné hranice. A potom je tu tiež stále pretrvávajúci strach. Strach z ďalšieho konfliktu, ktorý by už roztrieštil týchto ľudí úplne. Ale tiež aj strach, že ich možno opäť niekto udá ak na túto otázku neodpovedia správne. Ale aká je tá správna odpoveď?

Prečo je dobré knihu si prečítať?

Tu by som nepovedala, že len dobré, ale aj nutné. Andrej Bán je reportér, ktorý zachytáva udalosti a životy ľudí, aby ich mohol sprostredkovať ostatným. A svoju prácu robí naozaj znamenite. Pomohol mi spoznať Balkán tak ako nikto predtým. Už to pre mňa nie je len dovolenková destinácia a krajiny okolo.

Najskôr sa dozvedáme niečo o Juhoslávii. Možno si hovoríte, že čo sa tam môžeme dozvedieť nové, veď táto krajina je už históriou. Lenže pre mňa, človeka, ktorý ešte nemá 30 rokov, je to pomerne nová krajina. V školách sme sa o nej už neučili, učili sme sa o samostatných štátoch a dejiny tejto krajiny sú tak novodobé, že len málokedy sme sa k nim vôbec dostali na dejepise, ak vôbec.

Tu tiež spoznávame aj osobu Josipa Broza Tita. Čo som o ňom vedela pred prečítaním knihy bolo, že to bol diktátor (tým pádom zlá postava dejín ľudstva). Ale po prečítaní knihy mi ho začalo byť ľúto. Zistila som, že nezjednotil tie štáty, len preto že to bol nejaký megaloman, ktorý chcel ovládať celý svet (tak ako mnohí pred ním). On ich zjednotil, aby medzi nimi už neboli také konflikty. Aj keď spôsob akým to urobil, nebol práve obdivuhodný (aj keď nebol úplne za všetko zodpovedný sám, a na to sa často zabúda).

Moja ďalšia otázka bola, prečo ich chcel zjednotiť? Aké konflikty? A presne o tom je zvyšok knihy. Každá krajina má svoju kultúru, zvyky a myslí si, že iba to ich je správne. A to je ten bod kde nastávajú konflikty. Tá netolerancia jeden druhého je zárodkom všetkého. Vraždili sa medzi sebou členovia rodín, kamaráti len preto, že pôvodom patrili inému národu.

Hranice sú často len pomyselné

Veľa konfliktov bolo umelo vyhrotených. Často len preto, že to niekto zle pochopil, alebo nepočul celú pravdu. Pohraničné oblasti na Balkáne aj teraz trpia. Hranice sú síce nejakým spôsobom vytýčené, ale stále sú ľudia, ktorí sa nedokážu zmieriť s tým, že im vzali územie. Aj keď im možno patrilo iba pár rokov. tieto hranice sú centrom násilia a bojov, ktoré začali ich otcovia, dedovia, pradedovia, a mnohí pred nimi.

Treba si uvedomiť, že tým pádom existuje X-tý počet správnosti zakreslenia hraníc. Ten, ktorý sa deti učia v škole je ten oficiálny. Lenže ľudia na Balkáne to tak necítia. Tí majú vlastné hranice. Iné majú Chorváti, iné Srbi, iné Severní Macedónci. A tým pádom stále žijú v ich konflikte, ktorému často nikto iný nerozumie. Veď ale asi sa netreba tomu až tak čudovať.

Hraničné čiary sa odjakživa neustále menili. Aj v novodobých dejinách sa to deje. Niekedy sa menili kvôli tomu, lebo vtedajší vládca krajiny chcel mať proste väčšiu krajinu. Inokedy sa manželstvom dvoch ľudí z dvoch krajín tieto krajiny spojili a vznikol jeden štát. No na Balkáne je to iné. Hranice sú tvorené v hlavách obyvateľov. Pretože si jeden človek pamätal, že sa chodieval hrávať tam a tam, tak to muselo byť ich územie a teraz patrí inému národu. Už nerozmýšľa nad tým, že možno to nikdy nebolo ich územie, len býval blízko hranice a denne ju prekračoval.

Všetko je o dohode. Aj hranice. Možno keby neboli vôbec, ľudia by sa mali lepšie. Nemuseli by rozmýšľať, či majú dostatočnú rozlohu štátu a či sused je alebo nie je cudzinec. Možno toto je to, čo Tito zamýšľal. Vedel, že Balkánci sú prudkí, niektorí viac ako druhí. A bez hraníc by možno prestali tie konflikty. Len vždy sa nájde niekto komu to vyhovovať nebude. A možno sa mýlil a tie konflikty im vyhovujú. Čo je správne a čo nie, to je však už v rukách obyvateľov Balkánu. Oni sami musia vedieť, čo je pre nich najlepšie.

Človek ako sila, ale aj slabina systému

The Testaments od Margaret Atwood je kniha na ktorej vydanie som čakala odo dňa ako to sama autorka avizovala. Prečo? Pretože jej Príbeh služobníčky (Handmaid’s Tale) bol neuveriteľne strhujúci a proste som musela mať to pokračovanie stoj čo stoj. Len tak na okraj, myslím si, že každý človek by si Príbeh služobníčky mal prečítať.

Takmer som si knihu The Testaments kúpila v Edinburgu na jeseň roku 2019 spolu s autorkiným podpisom, no keď mi pán kníhkupec povedal koľko stojí, tak som si to rozmyslela (mimochodom rovnako nás stálo ubytovanie pre dvoch na 4 noci spolu s raňajkami).

Ale nemusela som dlho čakať, Ježiško mi ju ešte v ten rok priniesol pod stromček a hneď som ju aj začala čítať. Rovnako ako jej predchodkyňa, aj The Testaments je skvelo napísaná, no tentokrát je o čosi vtipnejšia a plná nádeje. A aj samotná obálka o tom svedčí. Boli sme zvyknutí na červenú farbu habitov, no na obálke The Testaments je habit zelený, čo samo o sebe symbolizuje nádej.

O čom kniha The Testaments je?

Stretávame tu až 3 rozprávačky svojho vlastného príbehu – Aunt Lydia, Agnes a Nicole. Všetky tri postavy poznáme už z predchádzajúceho dielu Príbeh služobníčky a rovnomenného seriálu. Dej sa však odohráva cca 15 rokov po tom, čo Offred nastúpi do dodávky na konci prvého dielu. Inak vopred sa ospravedlňujem za anglické výrazy, ale ani Príbeh služobníčky som nikdy nečítala v slovenčine, takže presne neviem ako sa konkrétne termíny prekladajú a nechcem vás zbytočne zmiasť.

Aunt Lydiu poznáme ako ženu, ktorá „vychováva“ služobníčky. Pripravuje ich na rolu, ktorá je im určená – porodiť veliteľom (commanders) deti. V tejto knihe však spoznávame Lydiu ako človeka, ktorý cíti, rozumie a vie všetko, čo sa v Gileáde deje. Ona vie, že je tiež ohrozená.

Agnes (alebo Hannah) je biologická dcéra Offred, ktorú mala so svojim manželom ešte pred Gileádom. Po Gileáde už však Agnes musí žiť v inej rodine. V The Testaments je však už dospelá a mala by sa vydať za jedného z veliteľov. Mala by to byť pre ňu pocta. Prečo sa však tak necíti? Možno keby preukázala, že skutočne verí, mohla by sa stať jednou z Aunts.

Nicole (alebo Daisy) je rovnako biologickou dcérou Offred, ktorú počala už v Gileáde, avšak nie s veliteľom akoby mala (to je však príbeh v prvej časti). Nicole je teraz teenagerka a žije v Kanade so svojimi rodičmi (teda aspoň si to tak myslela). Keď však na jej 16 narodeniny sú jej rodičia zavraždení, všetko sa začína meniť a odhaľuje pravdu.

Prečo je dobré si knihu prečítať?

Teraz sa vám môže zdať, že som vám vlastne ku knihe veľa nepovedala, ale verte mi je to tak lepšie. Ja som vám napríklad teraz povedala že Agnes a Nicole sú dcéry Offred, ale nemusí to tak byť. Totižto v knihe sa to nikde nespomína a sú to len domnienky a môj vlastný záver. Prišla som k tomu na základe mien a súvislostí, ale autorka necháva túto záhadu otvorenú.

Dôležité je uvedomiť si, že Margaret Atwood aj v prvom diely necháva veľa voľných miest, ktoré by si čitateľ sám mal nejako pospájať a doplniť. Preto by mal mať aj každý človek iný dojem z knihy. A to je dobré. Necháva nám priestor na rozvíjanie našej vlastnej fantázie, ale aj nám ukazuje, že nie všetko je tak, ako sa môže na prvý pohľad zdať. A to je krásny prvok, ktorý pridáva na záhadnosti a výnimočnosti týchto kníh.

A to je ďalšia vec, ktorú nám kniha ponúka. Viacero uhlov pohľadu. V prvom diely sme všetko videli len z pohľadu Offred. Teraz máme až tri uhly, jeden z vnútra Gileádu z najvyšších pozícií (Aunt Lydia), ďalší takisto zvnútra, ale už z bežného života (Agnes) a posledný z vonku (Nicole). Keď si ich všetky krásne pospájame, vytvorí sa nám celok ako Gileád fungoval, kde sú jeho silné stránky a kde slabiny. A nedozvieme sa nič prekvapivé, ten slabý prvok je vždy človek.

Človek ako sila, ale aj slabina systému

Každý systém, či už politický, sociálny, alebo náboženský, je postavený na ideách, myšlienkach. A človek je ústrednou postavou toho celého systému. A tento človek musí tie myšlienky interpretovať. Určite ste sa už stretli s tým, že jedna myšlienka bola interpretovaná rôznymi spôsobmi a viedla úplne k iným skutočnostiam. A vtedy nastávajú konflikty, pretože každý človek si stojí za tou svojou interpretáciou a nehľadí na to, že aj ten druhý môže mať v niečom pravdu.

Hneď na začiatku tejto knihy sa stretávame s myšlienkou autorky: “history does not repeat itself, but it rhymes” (doslovne: história sa neopakuje, ale sa rýmuje). Je to krásna myšlienka a veľmi pravdivá. Veľa ľudí považuje Príbeh služobníčky za predpovedanie budúcnosti. To však nie je pravda. Autorka brala inšpiráciu z udalostí a konceptov, ktoré už existovali v tej dobe. Možno nie súčasne, ale už ich poznáme.

Preto sa nám môže zdať, že teraz upadáme do stredoveku, práva žien sa začínajú zase trochu obmedzovať (napr. právo na interrupcie), očkovanie je opäť veľkým strašiakom a politici začínajú presadzovať totalitné režimy. História sa nedá úplne zopakovať. Už len my ľudia sme iní, a pokiaľ bude existovať aspoň jediný jeden človek, ktorý bude bojovať proti, tak sa tá história nezopakuje.

Ale môže sa to veľmi podobať rôznym predošlým udalostiam/režimom. A tu prichádzame na rad my. Zanechajme aj my svoje svedectvo o tom, ako sme sa mali, ako sa máme. Ukážme budúcim generáciám, že sa vždy oplatí bojovať. Aj keď naša interpretácia sa im môže zdať zvláštna. A možno naštrbíme systém, ktorý sa nám nepáči a posilníme ten, za ktorý sme ochotní vytŕčať z davu.

Kultúrne rozdiely sú často len výhovorkou

Dobrá manželka od Samry Zafar nie je kniha, po ktorej by som siahla sama od seba. Už len ten názov ma veľmi neláka. Dostala som ju však od kamarátky a myslela som si, že po nej dlho nesiahnem, že zapadne prachom. Ale nadšenie s akým mi kamarátka o tomto románe hovorila vo mne zostala a tak o necelé 3 mesiace som ju predsa len otvorila. Trošku som sa bála, že kultúrne rozdiely medzi mnou a autorkou vo mne zanechajú zvláštne pocity. Poviem vám, bolo to pre mňa prekvapenie roka.

Kniha je pútavo písaná, napínavá od začiatku do konca. Navyše, čo sa mi veľmi páčilo, naučila som sa zopár výrazov pre rôzne udalosti v moslimskej kultúre. Neviem, či je to úplne korektné, ale neviem ako inak by som to napísala. Je to zaujímavé z toho hľadisko, že okolo svadby majú veľa rôznych udalostí, ktoré sa len málo líšia od tých našich, aj keď ich nazývame inak.

O čom kniha Dobrá manželka je?

Kniha rozpráva príbeh Samry, dievčaťa s veľkými plánmi, ktoré chcelo ísť študovať na univerzitu. Lenže v Pakistane toľko možností na štúdium nie je a tak súhlasí so sobášom (má 16), ktorý by jej priniesol presťahovanie sa do Kanady. V jej okolí sa samozrejme tvoria dva tábory: tí čo sú svadbou nadšení a tí ktorí si myslia, že je ešte veľmi mladá. Avšak rodina budúceho manžela jej sľúbi, že v Kanade bude môcť študovať, že brániť jej nebudú. A tak súhlasí.

Samra sa vydá, avšak do maturity ešte zostáva s rodičmi, aby dokončila strednú školu. Potom odchádza aj so svojim manželom do Kanady a jej sa zdá všetko ideálne. Veci sa zmenia keď otehotnie a svokrovci prichádzajú bývať s nimi. Vie, že na školu teraz musí zabudnúť. No a spolu s príchodom manželových rodičov, sa aj on sám mení. Z vysnívaného domova sa stáva peklo.

Nepomohlo ani presťahovanie sa do väčšieho domu, ani druhá dcéra. Samra bola bitá, nadávali jej, nemohla nikde chodiť. Bola ako vo väzení. Myšlienka na školu ju však neopúšťala a večernými kurzami si dorobila strednú školu, aby ju prijali na kanadskú vysokú školu (chýbali jej nejaké kredity, aby bola na úrovni kanadských študentov a mohla tak začať študovať na vysokej škole).

Rodina sa ocitla vo veľkej finančnej tiesni, keďže hypotéka na dom bola privysoká a Samrin manžel nezarábal dosť aby to utiahol. Aj jeho otec pracoval, ale stále to nestačilo. Samra sa ponúkla, že môže pracovať aj ona. Zo začiatku s tým rodina nesúhlasila, ale nakoniec povolila. Samre sa otvoril úplne nový svet. Malými krôčikmi sa postupne posúvala k slobode…

Prečo je dobré si knihu prečítať?

Kniha rozpráva príbeh nás všetkých. Všetci sme už mali ťažšie obdobie a museli sme si ním prejsť. Teraz to nechcem zľahčovať, samozrejme Samrin život bol oveľa náročnejší. Ale tak ako ona, aj my potrebujeme svoju slobodu. Určite si minimálne pamätáte svoju pubertu – to vzdialenie sa od rodičov, tá potreba byť slobodný a robiť si to, čo chcem, vlastný výber vysokej školy. To všetko nám dalo ten počiatočný pocit slobody.

Taktiež je fajn vidieť, že napriek rozdielnym kultúram, nie sme až tak rozdielni. Už som spomínala udalosti okolo svadby, ale to nie je všetko. Žiarlivosť manžela nie je ani u nás výnimkou, rovnako domáce násilie, nevraživosť medzi manželovou rodinou a nevestou. Musíte priznať, že to nie je len v moslimskej kultúre. Aj vzdelanie, najmä staršie generácie nechápu, prečo radšej ideme študovať, než aby sme si našli stabilnú prácu (často veľmi podhodnotenú). A prečo sa nechceme hneď vydávať/ ženiť a mať kopu detí.

Kultúrne rozdiely sú často len výhovorkou

Viete pracujem v medzinárodnej firme, takže rôznymi národmi a kultúrami sa to len tak hemží a ja som s nimi v každodennom kontakte. Veľakrát narazíme na problém, že s dotyčným človekom nedokážeme vyjsť, nedokážeme mu vysvetliť veci tak, aby to pochopil a nabudúce urobil dobre. A nemyslite si, máme milión manuálov, ako v ktorých situáciách treba postupovať, čo robiť. Ale ten dotyčný sa do toho manuálu ani nepozrie a zase urobí tú istú chybu.

Keď som už naozaj zúfalá, tak sa táto situácia reportuje nadriadenému. A po týždňoch riešenia problému, príde odpoveď: proste majú takú kultúru, treba si na to zvyknúť. A tu jednoznačne hovorím nie. S kultúrou národa to nemá nič spoločné. Už len z toho hľadiska, že robím s viacerými ľuďmi z tej istej kultúry a niektorí s tým nemajú ani najmenší problém a všetkému rozumejú. Takže tu nejde o kultúrny problém, ale o lenivosť, alebo pohodlnosť, niekedy dokonca aroganciu.

Koľkokrát počúvame z okolia, keď sa na niekoho sťažujú, že už sú raz takí, nič s tým nezmôžu. Blbosť! Keď budeme stále mlčať, stále si hrýzť do jazyka, nikam sa neposunieme. Áno, naozaj sa niekedy situácia nezlepší, ale za pokus to stojí. Minimálne už vás to nebude tak zožierať a viete, že ste urobili, čo ste chceli. Ale toho človeka to určite aspoň v kútiku duše zamrzí, že možno sa nespráva tak, ako sa od neho očakáva.

Takže nabudúce: kultúrne rozdiely existujú, ale nie vždy sú jadrom problému. Často sú len výhovorkou aj pre nás samých, keď sa nám nechce s niekým naťahovať. Alebo aj keď my spravíme nejakú kolosálnu blbosť (nikto nie je bez chyby).

Dôvera v samého seba je prvým krokom

Snežný leopard sa na mňa usmieval v kníhkupectvách dlhšiu dobu. A ani neviem prečo. Netušila som o čom je, ani som si to nijako nevyhľadávala a predsa som ju napísala do zoznamu Ježiškovi. A ten mi ju priniesol. Dostala som sa k nej na jar minulého roku a prečítala ju na jeden hlt. Chcem tým povedať, že dôvera je pre mňa dôležitá – verím, že si vyberiem dobre.

O čom kniha Snežný leopard je?

Kniha rozpráva o ceste autora (Peter Matthiessen) do Himalájí za účelom spozorovať snežného leoparda (len zopár ľudí na svete ho videlo v jeho prirodzenom prostredí). Počas putovania si však siahol aj na dno vlastných síl a hľadal sám seba. Presnejšie hľadal odpovede na otázky, ktoré ho už dlhšie zožierali. Napríklad zmysel života a smrti. Je dôležité aj poznať prečo sa týmito otázkami zapodieval – jeho žena totižto umrela krátko pred cestou na rakovinu.

Tiež mal dilemu, či táto cesta nie je sebecká. Doma nechal 8-ročného syna, ktorý sa ešte úplne nezmieril s matkinou smrťou a vedel, že dlho doma nebude. Peter Matthiessen je aj budhista, takže celú túto expedíciu považoval aj za niečo duchovné. Meditoval, kde sa dalo, spoznával ľudí, ktorí žili hlboko v horách, odseknutí od civilizácie. Snažil sa nájsť pokoj, ktorý v sebe títo ľudia majú.

Či našiel pokoj, alebo snežného leoparda si musíte prečítať v knihe. Prezrádzať vám to nebudem. Poviem vám len, že túto cestu budete prežívať spolu s autorom. Miestami budete vyčerpaní, miestami plní energie, ktorú vám dobijú výhľady na majestátne hory. A na konci by ste sa určite chceli vydať na podobnú cestu. A dôvera v samého seba vás bude na tejto ceste sprevádzať.

Prečo je dobré si knihu prečítať?

Ja som s knihou začala minulý rok na jar, takže som ňou otvárala karanténne obdobie. Rozhodne je to únik do iného sveta a krajiny. Takže rozhodne odporúčam každému, kto sa cíti doma ako vo väzení. Veď si to povedzme úprimne, už je to takmer rok, čo sme viac-menej doma. Takže taký výlet, aspoň knižný určite stojí za to.

Tiež je vhodná pre ľudí, ktorí hľadajú samých seba. Tá samota v horách vás prinúti zamýšľať sa nad vecami, ktoré vám prídu samozrejmé. Veď keď pozeráme nejaký katastrofický film, kde ľudia uviaznu niekde v horách, na opustenom ostrove, alebo niekde, tak prvé čo urobia po návrate je, že objímu rodinu, alebo urobia to, nad čím už dlhšie premýšľali (napríklad odídu z práce v ktorej nie sú spokojní, rozídu sa s partnerom s ktorým nie sú šťastní, atď.). Takže aj vy by ste sa možno mohli zamyslieť, či to miesto kde sa práve nachádzate je to, kde naozaj chcete byť.

Ja napríklad nemeditujem a ani nie som budhista. Ale viem nájsť svoj vnútorný pokoj. A to je ďalší bod, prečo je dobré si knihu prečítať. Ja keď mám ten nepokoj v sebe, uvarím si čaj a premýšľam prečo sa tak cítim. To premýšľanie mi veľmi pomáha nájsť riešenie, ktoré je správne, teda minimálne z môjho uhla pohľadu. Vnútorný pokoj je dôležitý nie len pre duševné zdravie, ale aj to fyzické. Mám s tým skúsenosti, takže viem o čom hovorím.

No a určite je vhodná pre všetkých, ktorí milujú hory a turistiku. Je tam popísané všetko, čo my vášniví turisti zažívame. Panika, keď presne nevieme kde sa nachádzame. Nutnosť pevných a istých krokov. To sebavedomie, keď sa zase raz prekonáme a vyjdeme vyššie alebo ďalej ako minule. Ako pri tých nádherných výhľadoch strácame dych. Ako aj napriek všetkej bolesti stále ideme ďalej. To vzrušenie z nebezpečenstva, ktoré nás čaká. Áno, rozhodne je dobré prečítať si to.

Dôvera v samého seba je prvým krokom

Veriť sám sebe je dôležité pri každej činnosti, ktorú vykonávame. Teraz nehovorím o nezdravom sebavedomí, ktoré nás tak nudí a opovrhujeme ním. Hovorím o sebavedomí, že dokážem všetko čo si zaumienim. A nepotrebujem sa tým chváliť.

Takže prvým krokom je dôvera, že to dokážem. Potom už ide všetko ľahšie. Naplánujem si to, zoženiem všetko čo k tomu potrebujem a začnem konkrétnu činnosť vykonávať. Ja som to napríklad mala s týmto blogom. Dlho som premýšľala, či sa pustím do písania blogu. Keď som si povedala, že to dokážem, že dokážem písať o knihách a dokážem stále nové knihy čítať, tak už som nemala prekážku, ktorá by mi stála v ceste. Potom prišlo na rad plánovanie: aký hosting vyberiem, ako sa bude môj blog volať, aké typy článkov chcem písať, ako často chcem vytvárať nové články, koľko chcem do toho investovať, atď. Keď už som mala všetky otázky zodpovedané, nebolo nič jednoduchšie ako ten blog vytvoriť.

Ale ako tú dôveru v samého seba získať? Mne rozhodne pomohlo, že v tej dobe som nemala žiadne iné starosti. Žiadne choroby, žiadne citové vypätie, stabilná práca. Potom som potrebovala podporu niekoho, s kým som všetko mohla predebatovať, zveriť sa mu s obavami. A tým sa stal môj priateľ. Takže naozaj mi nič nebránilo, aby som pokračovala. A tá dôvera prišla.

Áno, vždy budú pochybnosti, či to čo robím, robím dobre. Ale bez toho by sme asi neboli ľudia. Všetky pochybnosti vás nútia posúvať sa ďalej. Ako je to možné? No, keď máte pochybnosti, zo všetkých síl sa snažíte vyhnúť tomu, aby sa naplnili. A tak sa posúvate ďalej. A keď sa vám to podarí, tak zase prehlbujete tú dôveru v samých seba. Len tak ďalej a verte si!

Vlastná identita má byť pestrá, má byť naša

Moja identita je pestrá dosť. A rozhodne je moja. A aj preto som na jeseň roku 2019 išla do Edinburgu. Kúsok od nášho ubytovania je kníhkupectvo, nádherné dvojposchodové kníhkupectvo. Prvé podlažie je také menšie, teda čo sa obchodu týka, možno tam ďalej mali sklady. Ale druhé poschodie je obrovské a vy sa tam cítite ako v knižnici z Harryho Pottera. Medzi policami a stolmi s knihami sú stolíky so stoličkami, kde si môžete sadnúť a donesú vám kávu alebo čaj. Len tak. Zadarmo. Ani si nemusíte nič kúpiť. Bol to raj.

Ja som samozrejme neodolala a vzala som si Girl, Woman, Other od Bernardine Evaristo. V ten deň vonku pršalo. Dali mi na knihu obal, aby mi nezmokla. Proste siedme nebo, minimálne čo sa služieb týka. Knihu som prečítala hneď začiatkom nasledujúceho roka. Nemohla som sa dočkať! Samé úžasné recenzie, veď aj museli byť, keďže táto publikácia získala toľko ocenení. A veru, nesklamala ma.

O čom kniha Girl, Woman, Other je?

Autorka rozpráva príbeh 12 ľudí, väčšinou žien a väčšinou čiernych. Všetky žijú vo Veľkej Británii a všetky sú spolu nejako prepojené. Prvý príbeh sa týka Ammy, ktorá práve uvádza svoju divadelnú hru. Všetky tieto ženy sa spolu stretnú na party po premiére.

Každá z nich má svoje trápenie, svoj príbeh, ktorý je nutné rozpovedať. Jedna hľadá svoje korene, ďalšia svoju identitu a ďalšia svoju budúcnosť. Nechcem vám tu tie príbehy rozpovedať, aby som vám nepokazila zážitok z čítania.

Prečo je dobré si knihu prečítať?

Mnoho mladých ľudí sa pasuje so svojou identitou v období dospievania. Takisto menia svoje názory. A presne o tom je táto kniha. Možno hľadáte svoje korene – chcete vedieť odkiaľ vaša rodina pochádza a prečo ste sa ocitli práve tu na tomto mieste.

Možno hľadáte svoju rodovú identitu – ste žena, muž, alebo niečo iné? Nechcem rozpútať diskusiu o tom, či sú alebo nie sú len dve pohlavia. Toto sú pocity, ktoré sa vyskytujú v knihe a je možné, že aj iní ľudia majú rovnaké pocity. A preto som sa rozhodla venovať aj tejto téme.

A možno tú profesionálnu identitu – čím chcete byť? Čo chcete robiť? Chcete byť prospešní okoliu, ale ako? Máte nejaké vrodené danosti, ktoré môžete využiť? A mnoho iných, podobných otázok.

Rozhodne knihu odporúčam, keď sa hľadáte, tak ako postavy v knihe. To ale neznamená, že je určená len mladým ľuďom. Práve naopak. Je vhodná pre každú vekovú kategóriu, rovnako as postavy v knihe majú od 17 rokov až po 90. A každá z nich sa nejakým spôsobom hľadá.

Vlastná identita je dôležitá

Tu nastáva otázka: Ako by ste definovali samých seba? Kto ste? Začnem sebou. Ja by som povedala, že som žena, Slovenka, idealistka, knihomoľka, feministka a eko nadšenec. Toto sú pre mňa charakteristické črty a sú pre mňa dôležité. Pre vás môže byť dôležité niečo iné.

Ak ste si všimli, tak v mojej charakteristike nenájdete vierovyznanie, sexuálnu a politickú orientáciu, ani rasu. Prečo? Lebo to pre mňa nie je dôležité. A rovnako ma to nezaujíma ani pri iných ľuďoch. Ľudí súdim podľa toho, ako sa správajú. A na ničom inom mi nezáleží. Ale v knihe sa postavy definujú aj týmito charakteristikami a to je tiež dobré.

Keď sme deti snažíme sa na niekoho podobať, na náš idol. Niekedy sú to rodičia, inokedy kamaráti, ale aj slávne osobnosti. Zaujímame sa o to, čo zaujíma ich, obliekame sa tak, správame sa tak. Aj keď niekedy to možno nie je ukážkové správanie. Ale aj týmto obdobím si musí každý jedinec prejsť. Iba tak získa vlastnú identitu a zistí, čo to vlastne je.

Identita znamená pestrosť

Ak ste si všimli, tak moja charakteristika má z každého rožku trošku. Určite by som tam zopár vecí pridala, ale toto nemá byť iba o mne. Od malička sme vychovávaní v duchu, aby sme sa správali „normálne“. To znamená ísť s davom, byť ako ostatní, nevytŕčať. Lenže práve tak prichádzame o našu osobnosť, o našu originalitu.

Určite ste si všimli, že keď máte vlasy inej farby, ako je bežné (napr. modré alebo zelené), tak priťahujete na seba nechcenú pozornosť. Rovnako je to aj s extravagantnejším oblečením, alebo topánkami, ktoré nie sú určené ani do kancelárie, ani na šport. Ľudia si takéto veci všímajú, aj keď by ich to nemalo trápiť. A väčšinou ani nevedia aká je ich identita.

A práve tak, si formujete vlastnú identitu. Veď aj odtlačky prstov sú jedinečné u každého človeka. Tak aj každá jedna osoba musí byť jedinečná. Keď si vás ľudia budú pamätať preto, ako vyzeráte, to hovorí niečo o ich identite a nie tej vašej. Buďte pestrí, buďte sami sebou a verím, že sa budete mať lepšie. A možno za mňa hovorí môj idealizmus.

Strach je zakorenený v každom z nás

Kniha 1984 je kultovka a nech si každý hovorí čo chce. V zozname povinnej literatúry nie je náhodou a veľa ľudí ju považuje za najlepšiu knihu vôbec. Neviem či George Orwell vedel, čo sa mu podarí dosiahnuť, ale myslím, že by bol prekvapený. Je to jeden z najznámejších dystopických románov vôbec. A jeden z tých, kde je strach opísaný ako niečo prirodzené.

Čo to ale znamená? Určite poznáte Utópiu od Thomasa Moorea. Utópia je ideálna krajina, kde všetko funguje tak, ako má. A je to brané naozaj z každého uhla – politického, sociologického, náboženského, atď. No a dystópia (alebo antiutópia) je presný opak. Tento žáner píše o krajinách, ktoré sa síce na prvý pohľad snažia, aby si všetci boli rovní, ale používajú pritom násilie, zastrašovanie, vojny, atď. To znamená, že vládnu v totalitnom režime.

O čom 1984 je?

Tak ako som už spomínala, nachádzame sa v dystopickom Londýne. Celý svet je rozdelený len na 3 superštáty, ktoré medzi sebou neustále bojujú. Hlavnou postavou je Winston Smith, ktorý pracuje na Ministerstve pravdy. Jeho náplňou je prepisovať novinové články, ktoré vyšli dávnejšie, aby sedeli s tým, čo momentálne vláda propaguje.

Winston žije svoj monotónny život tak ako ostatný obyvatelia Oceánie. Bývajú v štátom pridelených bytoch, chodia do práce, ktorú im štát pridelí, jedlo dostávajú na prídel. Nič sa nedeje bez toho, aby v tom štát nebol nejako zapletený. Uzavretie manželstva musí byť schválené vládou a to len za podmienky, že chcú na svet priviesť deti. Ak sa im to po čase nepodarí, môžu sa odlúčiť, ale rozvod je zakázaný.

Na čele štátu stojí Veľký brat, ktorý všetko vidí a všetko počuje. Ľudia majú v domácnostiach, ale aj na uliciach, obrazovky, ktoré musia mať neustále zapnuté a cez tie ich vláda sleduje. Keď urobíte niečo v rozpore so štátnou ideológiou (Angsoc = anglický socializmus) príde si po vás myšlienková polícia. Aj myslieť je nebezpečné, musíte si dávať pozor, aby ste nespáchali myšlienkový zločin.

Winston začína ale premýšľať, že niečo tu nehrá. Veď si jasne pamätá niektoré veci, ktoré teraz vláda popiera. Tak kde je pravda? Vďaka Ministerstvu pravdy neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by podporil jeho teóriu. Keď sa stretne s Juliou, zistí, že aj ona rebeluje proti vláde, aj keď navonok vyzerá ako ortodoxná straníčka.

Winston a Julia sa začnú stretávať (to je nezákonné) v prenajatej izbe nad jedným obchodom. Jedného dňa ich však zatkne myšlienková polícia priamo pri čine a vedie ich na Ministerstvo lásky. To čo sa tam stalo, už nechám na vás, aby som neskazila to napätie z čítania.

Čím je kniha 1984 zaujímavá?

Kniha nám ukazuje, ako násilie dokáže presvedčiť všetkých, aj tých najzarytejších odporcov. Mučením, zastrašovaním a neutíchajúcou propagandou dokázali „vymyť mozog“ väčšine obyvateľstva. Ich cieľom je, aby ľudia naozaj úprimne milovali Veľkého brata a vyznávali ideológiu Angsocu celkom dobrovoľne. Ale akou cestou, to už pre vládu nie je podstatné.

Veľmi zaujímavé sú aj ministerstvá, ktoré sa v knihe spomínajú. Ministerstvo pravdy sa snaží vymazať históriu a pamäť ľudí. Prepisujú sa knihy, noviny, učebnice, príhovory tak, aby to sedelo s momentálnou situáciou. To znamená, že jeden novinový článok možno prepísať aj stovky ráz, keďže situácia sa mení. Takže, keď niekto chce vidieť dôkaz, tak ukážu staršie vydanie novín, kde tá situácia naozaj sedí s prítomnosťou.

Ministerstvo lásky je budova plná ciel pre väzňov a miestností, kde ľudí mučia a „obracajú“ ich vieru vo Veľkého brata. Používajú metódy cukru a biča. Po niekoľko hodinovom (niekedy dennom) mučení vás začnú chlácholiť milými slovami, dovolia vám okúpať sa, najesť sa. A potom sa to celé zase opakuje.

Ešte tu máme Ministerstvo hojnosti, ktoré má na starosti hladomor a Ministerstvo mieru, ktoré riadi vojnu. Čo je zaujímavé Oceánia je vo vojne raz s Východoáziou a raz s Euráziou. Ale vždy keď je vo vojne s jedným z nich tvrdí, že vždy boli vo vojne s tým istým štátom.

Dokáže nový jazyk zmeniť spôsob myslenia?

Oceánia začala vytvárať aj nový jazyk – Newspeak. Teda aby som to uviedla na správnu mieru: angličtinu ako ju poznáme nazývali Oldspeak. Newspeak vznikal tak, že z Oldspeaku začali uberať slová. Malo to podporiť myšlienku, že keď to slovo nebude existovať, tak ľudia nebudú páchať myšlienkové zločiny. Napríklad slovo rovnosť sa stále bude používať vo význame rovný strom, ale už sa nesmie používať v kontexte, že všetci ľudia sú si rovní, pretože tento koncept neexistuje.

Musím teda uznať, že koncept je to naozaj zaujímavý. Ale treba si uvedomiť, že by bolo treba niekoľko generácií, aby sa naozaj podarilo používať iba nový jazyk bez toho, aby ľudia poznali aj tie mnohé ďalšie slová, ktoré by sa už v slovníkoch nenachádzali.

Strach ako nástroj moci

Či už by ste zvolili utópiu alebo dystópiu, ani jedno ani druhé nemôže byť ideálne. Už len z toho pohľadu, že každému z nás vyhovuje niečo iné a nedá sa všetkým vyjsť v ústrety. Takže čokoľvek zvolíte, vždy bude niekto nespokojný a nešťastný.

Používanie strachu ako pomôcky k dosiahnutiu cieľa nie je novinkou. Ale kde je strach, tam nie je láska a ani podpora. Takže vláda využívajúca strach sa skôr či neskôr dočká vzbury. Strach využívala vláda aj v tejto knihe. Keď už ste boli na Ministerstve lásky a stále ste sa nedali zmeniť, poslali vás do miestnosti 101. Tam ste museli čeliť svojmu najväčšiemu strachu, nech už bol akýkoľvek. A tak vás zlomili.

Aj v dnešnej dobe, keď chceme ísť proti niečomu vždy máme strach. Napríklad keď sa cítime, že nás v škole zle ohodnotili, máme strach sa ozvať, aby sme nedostali ešte horšiu známku. Alebo v práci, keď sa nám niečo nepáči, tak máme strach, že nás vyhodia. A tak ďalej. Naučiť sa čeliť strachu je dôležité, ale niekedy nás strach uchráni pred náhlymi rozhodnutiami, ktoré by sme neskôr mohli ľutovať.

Za strach sa nemusíme hanbiť, je prirodzenou súčasťou každého z nás. Len si musíme dávať pozor, aby nás neovládol úplne. Musíme vedieť reagovať primerane v každej situácii.

Interrupcie by mali byť tiež možnosťou

V druhom ročníku na univerzite sme išli zo školy do Paríža na literárnu exkurziu. Autobusom. Tým pádom sme museli mať niekde tú povinnú 8-hodinovú prestávku a tentokrát to bolo v Prahe, zašli sme tam do divadla na predstavenie, do Klementina (národná knižnica) a mali sme samozrejme rozchod. Na Václavskom námestí som opäť raz zablúdila do kníhkupectva. Chcela som si kúpiť nejakú knihu, ktorou by som zabila čas počas rozchodu. Siahla som po Zásadách muštárne od Johna Irvinga a ani vlastne neviem prečo. Proste ma k nej niečo ťahalo.

Viem, že potom sme mali ísť do toho divadla a po predstavení sme mali ďalší rozchod, čo bolo trochu náročné, keďže už bola noc. Našťastie sme našli non-stop McDonald a nemuseli sme sa túlať pražskými nočnými ulicami, až kým sme nemali ísť k autobusu. Takže s novou knihou v kabelke som nastúpila a knihu som ani neotvorila. To bol rok 2014. A ku knihe som sa reálne dostala až minulý rok. A možno taký odstup nebol na škodu.

O čom kniha Zásady muštárne je?

Kniha hovorí o chlapcovi, Homerovi, ktorý vyrastal v sirotinci. Každá rodina, ktorá si ho zobrala ho však po čase nechcela, aj samému Homerovi sa najviac páčilo práve tam. A tak sa doktor Larch, mimo iného aj riaditeľ sirotinca, musel zmieriť s tým, že Homer s nimi zostane a začal doňho investovať viac úsilia. Homer bol šikovný a učenlivý a tak mu doktor dal knihu anatómie, aby sa chlapec začal postupne učiť.

Homer bol tiež veľmi všímavý a nemohol prehliadnuť, že veľa žien prichádza do sirotinca, no nikdy si žiadne dieťa so sebou nevezme. Keď je starší, tak pochopí, že doktor Larch vykonáva interrupcie. V tom čase boli v Amerike nezákonné a vykonávali sa iba vo veľmi výnimočných prípadoch (20.-50. roky 20. storočia). Avšak doktor Larch mal veľmi zlý zážitok ešte počas jeho lekárskej praxe na klinike a chcel tým ženám pomôcť.

Homer tomu rozumel, vedel, že nič iné tým ženám nepomôže. S interrupciou ako takou súhlasil. Čo ale prekvapilo aj doktora Larcha, odmietol ich vykonávať. Keď prišiel mladý pár (Wally a Candy) a žiadal o interrupciu, doktor Larch ju vykonal. Mladému páru sa Homer zapáčil a vzali ho so sebou domov, mal to byť len výlet. Avšak Homer odtiaľ už neodišiel. Namiesto lekárskej praxe sa začal starať o jablká na ich farme.

Wally však musí narukovať a medzi Candy a Homerom sa začína vyvíjať viac ako len kamarátsky vzťah. Candy otehotnie a Homer ju zoberie do sirotinca, kde dieťa porodí. Vracajú sa späť a tvrdia, že si ho adoptovali. Wally je nezvestný a tak sa zdá, že predsa len budú naozajstný pár. Lenže Wally sa po čase vracia domov ako invalid a všetko sa začína komplikovať.

Prečo je okolo interrupcie toľko diskusií aj dnes?

Nikdy to nebola ľahká téma a nikdy ani nebude. A je jedno či ste veriaci alebo nie, pretože sa jedná o ľudský život. Ja som ako Homer, súhlasím s interrupciami, ale sama by som asi na ňu nešla. Myslím, že by som musela mať veľmi vážny dôvod, aby som na taký zákrok vôbec pomyslela.

Tak prečo s nimi súhlasím? Myslím, že je to otázka voľby. Nemyslím si, že ženy idú na interrupciu z dlhej chvíle, alebo že sa jednoducho rozhodnú, že si to dieťa nenechajú. Myslím, že vždy majú oveľa hlbší závažnejší dôvod. A už len to, že mám na výber, že mám možnosť sa slobodne rozhodnúť, je veľmi oslobodzujúce.

Za posledný rok sa téma zákazu interrupcií objavila minimálne dvakrát, našťastie nikdy neuspela. Je veľmi smutné pozorovať, že niečo čo tu nejakú dobu bolo a fungovalo, chce zrazu niekto zničiť. Najskôr išlo o to, aby ženy začali udávať dôvod interrupcie. Myslím, že v tom stave v akom sa žena nachádza pri tom vážnom rozhodnutí, nie je schopná sa niekomu zdôveriť s dôvodom. A druhýkrát, že by sa interrupcie nemali vykonávať na požiadanie ženy. A to čo už je za nezmysel?! Kto má o ňu požiadať? Vtedy si myslím, že politici neuvažujú triezvo.

Je dôležité mať na výber

Lekári, ktorí interrupcie vykonávajú majú rovnako na výber. Vždy môžu odmietnuť vykonať zákrok. Napríklad moja gynekologička ma upozornila hneď pri mojej prvej návšteve, že interrupcie nerobí. A vedy som mala na výber – zostanem pri nej alebo odídem.

Počet vykonaných interrupcií ročne klesá. To je dobré znamenie. A preto nerozumiem, prečo do toho chce niekto zasahovať. Keby sa zakázali úplne, bude to viesť k väčšej úmrtnosti – už nemusí zomrieť len plod, ale aj matka. Nelegálne potraty sa väčšinou vykonávali v nie veľmi sterilných podmienkach a často sa stávalo, že to ani neboli kvalifikovaní lekári.

Preto by sme si mali stáť za tým, aby sme mali vždy možnosť výberu. Nech sa stane čokoľvek, nech sa ocitneme v akejkoľvek situácii, vždy by sme mali mať možnosť vybrať si. Zvážiť všetky pre a proti na oboch stranách. Možno mať niekoho, s kým sa môžeme poradiť o možnostiach. Je ľahké súdiť, keď nepoznáme situáciu v ktorej sa žena nachádza. Buďme viac empatickí.

Bohatstvo nutne neznamená peniaze

Vždy keď idem niekam na výlet alebo dovolenku, zablúdim do antikvariátu. Nikdy si presne nehľadám, kde sa nejaký nachádza, asi už mám na to nos. A inak tomu nebolo ani keď som bola v Liberci. Neznie to ako super mega dovolenková destinácia, ale poviem vám, je tam naozaj nádherne. A čo je ešte lepšie, keďže leží blízko hraníc s Nemeckom a Poľskom, cudzojazyčnou literatúrou sa to v antikvariáte len hemžilo. A čo bolo ešte úžasnejšie, narazila som tam na francúzsku literatúru s nádhernými obálkami. A to pre mňa znamená bohatstvo (minimálne to obohatí môjho ducha).

Keďže mi jedna kniha nestačila, odniesla som si tri. Chcela som aj viac, ale môj priateľ taktne poukázal na veľkosť môjho kufru a všetkých vecí, ktoré som si so sebou priniesla. Lenže po návrate domov som uložila knihy do poličky a dlho som ich zanedbávala. To bol rok 2019. Koncom minulého roku sa mi podarilo prečítať prvú z nich (Colette Baudoche od Barrèsa). No a teraz som dočítala druhú, Eugénie Grandet od Balzaca (áno, zase Balzac – už som spomínala, že s ním mám komplikovaný vzťah). A dúfam, že sa mi tento rok podarí dostať aj k tretej (vlastne to sú 2 v 1: Hernani a Marion de Lorme od Victora Huga).

O čom Eugénie Grandet je?

Nachádzame sa na francúzskom vidieku a Eugénie má 23 rokov. Jej otec je veľmi bohatý a okrem toho veľmi prefíkaný a lakomý. K bohatstvu sa dostal tak, že sa dobre oženil a podnikal dosť špekulatívnym spôsobom. Očividne veľmi úspešne. Jeho lakomstvo však zasahovalo aj do každodenného života – Grandetovci žili veľmi skromne, čo v Eugénie budilo dojem, že sú vlastne chudobní.

Dokonca sa mu podarilo presvedčiť manželku, že vlastne on si ju zobral z dobrej vôle, lebo jej otec mu nedal veľké veno (čo bola lož). A tak pani Grandetová svojho manžela ctila a nikdy sa nesťažovala na jeho výbuchy zlosti a v tichosti ich trpela (aj keď tým chradlo jej zdravie). Na výdavky si musela dávať veľký pozor. Mohlo by sa zdať, že Eugénie bola jedinou slabosťou pána Grandeta. Na narodeniny jej vždy dával kúsok zlata, ktoré si mala odkladať do trezora.

Raz však k nim zavíta nečakaný hosť – Charles, syn Grandetovho brata, ktorý spáchal samovraždu. Samozrejme, že pán Grandet nie je nadšený novými skutočnosťami, veď je to ďalší hladný krk v dome. Avšak Eugénie sa doňho zaľúbi a vyzerá, že jej city sú opätované. Pán Grandet však vyšle Charlesa do Indie, aby si na seba zarobil. Eugénie vie, že jej bratranec toho nemá veľa a tak mu dá všetky svoje úspory. Charles odchádza a sľubuje, že keď sa vráti, tak sa s Eugénie ožení.

Zvrat udalostí alebo predvídateľný koniec?

Po Charlesovom odchode to vyzerá, že sa všetko vracia do normálu. Ale nastane deň narodenín Eugénie. Ako obvykle, pán Grandet dáva Eugénie zlato a chce vidieť všetky jej úspory (tak ako každý rok). Keď zistí, že dcéra všetko dala preč dostane obrovský záchvat zlosti a kričí na všetkých okolo. Pani Grandetová odpadne a začne postupne chradnúť.

Pani Grandetová leží v posteli celé dni a noci, nevládze sa hýbať. Dokonca by sa nemala vídať ani so svojou dcérou. Tá musí byť zavretá vo svojej izbe a môže jesť iba chlieb a vodu. To je jej trest za darovanie jej úspor (pán Grandet si nechce pripustiť, že by to bolo jej zlato). Keď však otec nie je doma, Eugénie sa prikradne k matke a stará sa o ňu.

Avšak aj keď už Eugénie a otec ako tak spolu vychádzajú, pani Grandetová umiera. Onedlho umiera aj pán Grandet a Eugénie zostáva sama. Je takmer najbohatšou ženou Francúzska. Charles sa vracia z Indie, no na svoj sľub Eugénie očividne zabudol a ožení sa s bohatou aristokratkou, čisto z vypočítateľnosti a vidiny bohatstva.

Eugénie sa tak vydá za starnúceho sudcu (pán Cruchot), ktorý takisto po krátkom čase umiera. Eugénie sa venuje dobročinnosti a snaží sa svojim bohatstvom urobiť šťastných aspoň tých, ktorí to naozaj potrebujú. Či to Charles niekedy oľutoval, nevieme.

Bohatstvo dokáže zamiesť s každou povahou

Balzac nám zase ukázal, že dokáže opísať charakter ľudí úplne do podrobností. Nenájdete tam prázdne miesto, kde vám niečo chýba. Mohlo by sa zdať, že som vám zase vyrozprávala všetko, ale nie je to tak. Je to len hlavná dejová línia. Aj keď tento Balzacov román má menej strán ako zvyčajne (len 271), je tam mnoho vedľajších línií a postáv, ktoré vám pomôžu lepšie pochopiť, čo sa tam vlastne deje.

Tu sme mali možnosť dokonale sa zoznámiť s lakomstvom. Myslím, že aj Molière by sa mal čo naučiť. Hovorí sa, že lakomec nielen že nedopraje ostatným, on nedopraje ani sebe. A presne tu sme to videli. Grandetovci jedávali veľmi skromne, aj keď mali hostí. A hostí teda často nemávali. Ich gazdiná dostávala peniaze presne na to, čo bolo treba kúpiť, teda aj keby pani Grandetová a Eugénie chceli niečo iné, nemohla im to kúpiť.

Rovnako aj pred svojimi priateľmi pán Grandet nikdy nezabudol podotknúť, ako je na to finančne zle. Avšak ich neoklamal, všetci vedeli, že Grandetovci si opasky uťahovať nemusia. A navyše žili na vidieku a tam sa nič nedá utajiť. Dokonca nedôveroval ani svojej manželke a dcére a preto tie žili v mylnej predstave o ich finančnej situácii.

Eugénie sa naučila, že nehodno dôverovať ani tým najbližším ľuďom, lebo tí vás dokážu zraniť najviac. Po Charlesovej zrade zostala veľmi citovo chladná a svojho manžela nedokázala milovať. Preto si asi aj vzala starého muža, ktorý od nej už veľa neočakával. Taktiež sa naučila, že peniaze môžu ochromiť myseľ. Videla úpadok svojho otca, ktorý nedokázal zaspať bez toho, aby nazrel do svojho trezoru. Ktorý najskôr odmietal zaplatiť lekára, aby sa staral o jeho chorú ženu (na to pristúpil, až keď s ňou bolo veľmi zle).

Nepotrebujeme bohatstvo, aby sme sa poučili

Osud Eugénie je veľmi smutný. Na druhej strane sa jej však otvorili dvere, ktoré pre mnohých zostávajú zatvorené. Tým, že sa stala naozaj bohatou, mohla pomáhať iným. Tým, že videla morálny rozklad u otca, sa naučila rozoznávať dobré od zlého. Myslím, že veľa z nás si najskôr musí prejsť zlými skúsenosťami, aby dokázali naozaj oceniť tie dobré.

A na to všetko nepotrebujeme materiálne bohatstvo. Pomáhať môžeme aj bez toho. Napríklad čítať deťom rozprávky v nemocniciach, podávať jedlá ľuďom bez domova, zapojiť sa do charitatívnych akcií, atď. A všetko len tak, dobrovoľne, bez nároku na odmenu. Myslím, že ten pocit stojí za to. Teraz je to trochu ťažšie, no myslím, že sa to dá (napr. online doučovanie detí, ktoré si nemôžu dovoliť za to zaplatiť).

Takže držím palce a obohaťte druhých. Či už nejakou tou dobročinnosťou, alebo skúsenosťami, alebo pre vás už nepotrebnými vecami. To čo pre vás neznamená nič, môže pre niekoho iného znamenať celý svet.

Peniaze dokážu všetko, len musíte patriť do správnej skupiny ľudí

Aj vám Mikuláš nosí každý rok niečo iné? Mne minulý rok priniesol knihu Vrahovia mesiaca kvetov od Davida Granna. Veľmi som sa na ňu tešila od chvíle, ako vydavateľstvo Absynt usporiadalo Absyntéku – online knižný trh (kde som neminula žiadne peniaze, teda aspoň nie v tom momente :D) – a David Grann bol jedným z hosťov tejto udalosti. Podľa jeho rozprávania ma kniha veľmi zaujala a musím povedať, že prekročila moja očakávania.

Je až neuveriteľné do akých detailov autor v knihe zašiel. Na druhú stranu som bola veľmi milo prekvapená, že sa David Grann dokázal ku všetkým tým informáciám dostať. Určite to nebolo jednoduché a musel vynaložiť veľa úsilia, aby skomponoval takýto skvost.

O čom kniha Vrahovia mesiaca kvetov je?

Ani s kmeňom Osagov americká vláda nejednala v rukavičkách a presídlila ho zo svojho pôvodného územia na územie terajšej Oklahomy. Čo však nikto nečakal, Osagovia sa presťahovali nad ložiská ropy. Tým sa tento kmeň stal najbohatším kmeňov v histórii, dokonca boli najbohatším regiónom na obyvateľa. A to priťahovalo veľa nežiadanej pozornosti.

Začiatkom 20. storočia však niekto začal členov kmeňa Osagov zabíjať. Všetci žili v strachu, nevedeli kto bude ďalší a chceli to zastaviť. Úrady sa zdali byť bezmocné, lebo hneď ako nejaké vyšetrovanie vôbec začalo sa vyšetrovatelia strácali v moci korupcie a tak sa vlastne nič nevyšetrilo.

Prípady mali veľa pozornosti, tak sa pán Hoover (áno, TEN Hoover) rozhodol poslať tam svojich agentov v utajení. Aj novozačínajúcej FBI záležalo na tom, aby sa to vyšetrilo. Veď aj na tom stála budúcnosť tejto inštitúcie. Treba podotknúť, že agenti mali úspech. Novými vyšetrovacími metódami získali prehľad o prípadoch a obetiach a všetko začalo do seba zapadať.

No ani FBI neprišla úplne na koniec celého sprisahania. Počas vyšetrovania zistili, že to nemá na svedomí len jeden človek. Avšak neodhalili všetkých. David Grann našiel takmer po 100 rokoch ďalší kúsok skladačky. No stále to asi nie je všetko.

Prečo ma kniha tak zaujala?

V prvom rade som zase o niečo múdrejšia. Zistila som niečo o kmeni Osagov, úprimne aj to, že takýto kmeň vôbec je. Tiež som sa dozvedela niečo o zrode FBI. O tejto inštitúcii sme toho počuli už veľa, minimálne seriály z tohto prostredia sú dosť populárne. Ale už vieme aj to ako úrad v začiatkoch vyzeral a čo sa zmenilo.

Tiež sme zase raz videli, že ľudská chamtivosť nepozná hraníc. Ale to tu vlastne bolo vždy. Len niektoré spôsoby vás prekvapia viac ako iné. V tomto prípade, aby to nebolo podozrivé hneď od začiatku, tak ľudia boli zabíjaní rôznymi spôsobmi: strelná rana, postupná otrava, výbuch domu, atď. Takto sa mohlo zdať, že nejde o sériu vrážd. Našťastie to veľmi rýchlo prekukli.

V knihe je tiež zopár krásnych príkladov korupcie a vydierania. Nakoniec to vyzeralo tak, že v tomto sprisahaní sú zapojení naozaj všetci: politici, bankári, sudcovia, obchodníci, lekári, polícia, sluhovia, príbuzní, či svetoznámi zločinci. Konečný zoznam to určite nie je. No musíme si uvedomiť o aké obrovské sumy muselo ísť, keď dokázali poblázniť takmer celú oblasť.

Peniaze hýbu svetom

Dôležité je možno poukázať na to, že ako táto oblasť Osagov vyzerá dnes. Z bohatých miest sú väčšinou zachované len nejaké domy, väčšina budov je schátraná. Kmeň Osagov už nie je taký bohatý ako predtým. Ropné ložiská už nie sú také zaujímavé, lebo v nich nie je toľko ropy, aby sa im oplatilo na tých miestach ťažiť. Svoj boom teda už majú za sebou.

Ale Osagovia, aspoň niektorí, tam žijú doteraz. Je to ich domov, ale stále im v žilách koluje teror zo začiatku 20. storočia. Od svojich predkov vedia, čo sa vtedy odohralo aj kto bol za to zodpovedný. Teda aspoň nejakú časť. Stále sú však zatrpknutý voči vláde, že vtedy pre nich neurobila viac. Pretom ona od nich očakávala veľa.

Keď Osagovia zbohatli vďaka rope, vláda USA zasiahla. Osagovia nemohli používať peniaze tak ako chceli. Každému členovi bol pridelený poručník, ktorý schvaľoval ich nákup alebo využitie peňazí. Osagovia mali teda asi také práva ako deti. Len máloktorý člen kmeňu mal právomoc narábať so svojimi peniazmi tak, ako chcel. Môžeme sa len dohadovať prečo to tak bolo, ale myslím, že jediná odpoveď, ktorá je na mieste je závisť a chamtivosť.

Peniaze dokážu všetko, len nesmiete byť Osag

Čo bolo tiež veľmi zvláštne, Osagovia si museli platiť za vyšetrovanie vrážd. Dokonca by som povedala, že to bolo na smiech. Určite nebolo ľahké žiť v takých podmienkach. Museli žiadať o niečo, čo pre ostatných obyvateľov USA bolo samozrejmosťou. To je tiež čistý dôkaz rasizmu. Väčšinou sa hovorí, že keď máte peniaze, môžete všetko. Osagovia peniaze mali a aj tak im nepomohli.

Teraz takmer po 100 rokoch od vrážd (číslo je len orientačné, keďže sa zdá, že s vraždami sa začalo oveľa skôr než sa zo začiatku predpokladalo) je tu istá útecha. David Grann aj po takej dlhej dobe odhalil zopár skutočností, ktoré sled udalostí posunuli ďalej. Zostáva nám len dúfať, že raz sa podarí odhaliť celú sieť zločincov, ktorí za to boli zodpovední. Oni už síce pykať za svoje činy nebudú, ale minimálne to môže priniesť kľud na duši pozostalým obetí.