Kategória: Blog

Na ceste sa ocitne každý z nás aspoň raz

Jack Kerouac je jeden z mojich najobľúbenejších autorov a Na ceste jedna z najobľúbenejších kníh. Mám rada jeho štýl, dokonca sa dokážem vcítiť do mnohých z pocitov v jeho dielach. Ako človek mi až tak veľmi nesedí, čítala som pár rozhovorov s ním a asi by sme neboli kamoši. Jeho vyjadrovanie stráca ducha. Vie veľa rozprávať o rôznych dielach a autoroch, ale chýba mu úcta k druhým. A to ja moc nemusím.

Ale jeho diela sú naozaj majstrovské kúsky. Ak sa dá o niekom povedať, že sa narodil pre danú prácu, tak Kerouac sa narodil, aby písal. Myslím, že napísané dielo bez revízie nám ukazuje autorovu dušu a myseľ. A voľné asociácie dokonale dotvárajú podstatu spisovateľa. Na ceste je krásny príklad tejto teórie. Dozviete sa o autorovi aj to, čo nechcel, aby ste vedeli. Alebo možno práve chcel?

O čom kniha je?

Úplne najkratší obsah, aký môžem ponúknuť je, že kniha rozpráva príbeh dvoch kamarátov, Sala Paradisa a Neala Cassadyho, a ich cesty naprieč Amerikou. Je to ale asi aj jediná možnosť, ako nespoilovať celý príbeh. Samozrejme počas cesty sa udejú rôzne veci, hľadajú samých seba a ich miesto v spoločnosti. Avšak, ak čitateľ čaká obrovský zvrat alebo vyvrcholenie príbehu, tak bude sklamaný.

To však neznamená, že kniha nestojí za prečítanie. Je to naozaj veľmi dobré dielo a pozorného čitateľa odmení. Čo vás však zaujme ako prvé, je forma diela. Kniha je netradičná, iná. Bez odsekov, s minimálnym počtom bodiek, čiarok a inej interpunkcie. Pre niektorých to možno bude trápenie navigovať sa v texte, ale myslím, že v tomto prípade forma naozaj dopĺňa obsah knihy.

Prečo je dobré si knihu „Na ceste“ prečítať?

Knihu som nečítala prvýkrát a som si istá, že ani posledný. Zakaždým v nej objavím niečo nové. Čítanie a vnímanie prečítaného je veľmi osobná vec a naštudovanie si obsahu z nejakého referátu nestačí, aby na nás akákoľvek kniha urobila dojem. Príbeh treba prežiť. V tomto konkrétnom prípade sa vydáme na cestu naprieč USA. Okrem toho, že si takto môžete osviežiť svoje poznatky z geografie (ale nebojte, nie moc), tak prežívame rôzne osobné krízy s hrdinami príbehu.

Sal a Neal cestujú krajinou z jednej strany, druhej a potom zas. Zdá sa vám, že ich cesta nekončí ani po prečítaní knihy. A myslím, že to tak má byť. Môj pocit z dočítania bol, že je tam ešte niečo nedopovedané. Tak ako ich cesta nemala žiaden vrchol, tak ani príbeh nenabral na rýchlosti a vyvrcholení. A preto po dočítaní, stále čakáte, že sa ešte niečo stane.

A možno to tak aj má byť. Možno nie všetko v našom živote musí smerovať k nejakému vrcholu, alebo konkrétnemu cieľu. Možno práve tá cesta je cieľ. Veď koľko z nás je na ceste niečo zmeniť, urobiť inak, absolvovať to či ono. A možno nenájdeme úplnú radosť, keď to dokončíme, no rozhodne budeme radi, že sme to skúsili, že sme do toho šli.

Keď nie pre seba, tak aspoň pre jednu A sto piesní

Absyntovky sú mojou srdcovkou už dlhšiu dobu. Najradšej objavujem tie, o ktorých sa tak veľmi nehovorí, alebo si nenašli také široké publikum čitateľov. Ale za každým je to skvost. Kniha „Pre jednu a sto piesní“ si našla miesto u mňa na poličke a rovnako aj v mojom srdci. Nie len že je to skvelá kniha, dokonca sa dozviete niečo o Číne a jej nie tak dávnej minulosti.

Už viackrát som si všimla, že knihy z vydavateľstva Absynt mi prehlbujú znalosti histórie, geografie, kultúry, či náboženstiev. A autor, Liao I-wu, mi tentokrát ukázal, čo sa stalo na námestí nebeského pokoja v Pekingu v roku 1989. Je to síce udalosť, ktorá by sa mala pokladať za všeobecne známu informáciu, no detaily pozná asi málokto. A veruže sa ich dozviete.

O čom kniha je?

Dalo by sa povedať, že ide o autobiografiu samotného autora, aj keď sám to nerád o nej hovorí. Veľmi rýchlo sa prenesieme cez jeho detstvo a básnické začiatky. Nevenuje im veľkú pozornosť, myslím si, že len potrebuje vysvetliť niektoré súvislosti, aby nám nastávajúce udalosti dávali zmysel. Zastaneme až pri vyššie spomínaj historickej udalosti – teda k masakru na námestí nebeského pokoja. Zastavíme tu preto, lebo ako reakciu na počin vlády Liao I-wu napísal báseň „Masaker“.

A potom už udalosti nasledujú asi ako v akčnom filme. Väzenie, smrť priateľov, strach o rodinu, prepustenie, večné ohliadanie sa ponad rameno a nakoniec až emigrácia. Alebo skôr útek. Tak či onak, nechcem vám prezrádzať detaily, aby ste mali čo čítať. Dodám však len, že nebudete ľutovať, ak si ju kúpite.

Prečo je dobré si knihu „Pre jednu a sto piesní“ prečítať?

V knihe nájdete presne také myšlienky, ktoré máte, keď už si myslíte, že to nezvládate. Že to už nedáte. A potom sa riešenia líšia – niekto zabojuje a ide ďalej, niekto rezignuje a poddá sa a niekto upadne do takej depresie, až si siahne na život. Liao I-wu vám ukáže všetky tieto spôsoby. A podá vám ich z prvej ruky. No vidíte, že žije, že to nevzdal a predsa zabojoval. Že mal za čo bojovať.

Aj keď sa vám to nezdá, vždy je niečo za čo sa oplatí bojovať. Alebo za niekoho. Možno iba potrebujete niekoho, kto vám to pripomenie. Tu nebojoval autor iba sám za seba. Bojoval za slobodu, spravodlivosť, demokraciu. Sú to také ušľachtilé motívy až je to klišé, ale očividne stále za ne treba bojovať. Nie sú samozrejmosťou všade na svete.

Keď sa tak pozerám na situáciu u nás doma, tiež mám pocit, že treba bojovať. Len u nás asi iba za zdravý rozum. Tie ostatné veci máme, aj keď sa to niekedy tak nezdá. Tak teda bojujte. Keď nie pre seba, tak aspoň „Pre jednu a sto piesní“ a to, čo nám dala.

A hory odpovedali ozvenou – zrkadlo ľudského charakteru

„A hory odpovedali ozvenou“ je tretím románom úžasného autora Khaleda Hosseiniho. Milujem jeho tvorbu a po „Majstrovi šarkanov“ a „Tisíc žiarivých sĺnk“ som sa trošku bála, že budem sklamaná. Bála som sa, že už neuvidím taký silný príbeh ako v predchádzajúcich dvoch knihách. Ako som sa len mýlila! Nielen že príbeh bol skvelý, myslím si však, že je to jeho najlepšia kniha.

Na obálke a na prvých pár stranách knihy nájdeme aj recenzie svetových denníkov, ktoré sa len tak hemžia superlatívmi. No jedna z nich ma veľmi zaujala – citujem: ‘Hosseini pulls off his usual trick of breaking your heart and leaving you smiling.’ Nikdy som nečítala presnejšiu recenziu. Naozaj budete mať zlomené srdce, lebo taký koniec by ste nečakali. A predsa budete mať jemný úsmev na tvári, pretože to všetko dáva dokonalý zmysel a na knihu budete ešte veľmi dlho spomínať. A dlho, veľmi dlho, nebudete spokojní s ničím iným.

O čom kniha je?

Hosseini rozpráva príbeh súrodencov Abdullaha a Pari, ktorí sú si veľmi blízki. Vyrastajú s otcom a nevlastnou mamou v malej dedinke. Rodina žije v chudobe, podobne ako celý kraj. A otec musí urobiť ťažké rozhodnutie. Jeho švagor Nabi pracuje pre bohatý bezdetný manželský pár v Kabule a navrhne mu, či by Pari nedal do tejto rodiny. Vyrastala by s dostatkom všetkého, získala by vzdelanie a samozrejme nebolo by to zadarmo.

Keďže okrem Pari a Abdullaha mali aj iné deti, ktoré museli prežiť zimu, rozhodli sa teda zaviesť Pari do Kabulu. Abdullah to niesol veľmi ťažko a poznačilo to jeho celý život. A toto všetko je len úvod knihy. Bližšie spoznávame rodinu, do ktorej Pari prišla, rôznych rodinných príslušníkov či známych, ktorí majú s Pari a jej bratom niečo spoločné. So súrodencami cestujeme celým ich životom a spoznávame ich. Viac vám nepoviem, aby som vám nepokazila zážitok z čítania.

Prečo je kniha „A hory odpovedali ozvenou“ taká dobrá?

Autor je rozhodne majstrom v rozprávaní príbehov. Okrem toho, že príbehy majú hlavu a pätu, zisťujeme o postavách všetko podstatné, ich charakter, záujmy, ponárame sa do ich myšlienok. Časom zisťujeme, že medzi kladnou a zápornou postavou je len tenká hranica a nie vždy je nám úplne jasné, kto je dobrý a kto zlý. Aj keď to je len veľmi zjednodušene povedané.

Knihu je veľmi ťažké odložiť, stále chcete vedieť viac. Každou novou stranou sa zoznámite s úplne nečakanou informáciou a ku koncu každej kapitoly pridávate ďalšiu časť do skladačky. V polovici knihy vám už skladačka začína dávať zmysel, postavy a ich príbehy sa prelínajú a už rozumiete prečo postavy konali tak ako konali v predchádzajúcich kapitolách. Je to trochu detektívna práca. Ale táto námaha určite stojí za to.

Hosseini je skvelý v tom, že nesúdi. Teda minimálne nesúdi priamo. Ukáže nám konanie postáv a ich myšlienky, ale nepredhadzuje nám, čo je správne a čo nie. Hranica medzi dobrom a zlom je práve preto veľmi tenká. Môžeme tam nájsť trochu irónie v súvislosti s ľuďmi, ktorí sa po rokoch do Afganistanu vracajú, aby získali späť majetok, ktorý im patrí, ale názor si musí urobiť každý sám. Môžeme s nimi súhlasiť alebo ich zatracovať, no v prvom rade, by sme mali pochopiť ich konanie a úmysly.

Odysseus – kým nevyskúšaš, nevieš

Dnes by som začala krátkym príbehom. Keď som pred pár rokmi praxovala na svojej strednej škole, nechala som sa ukecať a išla som so žiakmi a učiteľmi cez leto do Anglicka. V každom meste, v ktorom sme sa zastavili, som vyhľadala antikvariát alebo kníhkupectvo a samozrejme som odtiaľ nikdy nevyšla naprázdno. Celková bilancia bola 6 kníh pre mňa a dve pre Juraja.

V antikvariáte v Plymouthe som našla klasiku klasík – Odysseus (Ulysses) od Jamesa Joyca. Týmto úlovkom som sa samozrejme pochválila jednej z učiteliek v autobuse, očakávajúc schválenie, alebo niečo také. Ona však povedala, že Odyssea si prečítam najskôr na dôchodku, ak vôbec, a že ona ho nikdy nečítala. Trošku to otriaslo mojou vierou knihomoľky a vášnivej anglofilky.

No, prešli dva roky a pár mesiacov a ja som knihu prečítala. Dokonca podľa mňa za rekordný čas – trvalo mi to 24 dní. Keď som si na internete vyhľadávala niečo o knihe, ako bola prijatá v tej dobe a podobné informácie, natrafila som na mnoho recenzií, kde čitatelia knihu vôbec nedočítali, alebo ju prečítali až na niekoľký krát, alebo ak ju už aj dočítali, doteraz si nepamätajú, o čom bola.

Prečo Odysseus?

Vždy ma fascinovala otázka prečo je klasika klasikou. Prečo niektoré knihy sa stanú klasikou a iné nie. A keďže úplne jednoznačnú odpoveď som nikdy nenašla, chcem si to overiť sama. A Odyssea do klasiky určite zaraďujeme. Rozhodne jej autor, James Joyce, je velikánom a priekopníkom modernistickej literatúry a jeho diela sú jedny z najznámejších na svete.

Avšak román sám o sebe je dosť komplikovaný na prečítanie. Myšlienkové pochody vidíme opísané ako nikde inde. Aj vám sa už určite stalo, že keď ste nad niečím premýšľali, zrazu sa vám v hlave začala rozvíjať ďalšia myšlienka a potom ďalšia, a nakoniec ste boli od tej pôvodnej myšlienky tak vzdialení, že ste ani nechápali, ako ste sa tam dostali. A presne tak sa číta Odysseus.

O čom kniha vlastne je?

Napriek všetkým tým experimentom v písaní, ktoré nám Joyce predviedol, má román celkom jednoduchý obsah. Je to jeden deň Leopolda Blooma a Stephena Daedalusa v Dubline v roku 1904. Vieme, čo naše hlavné postavy robia, kam idú, čo majú na pláne, s kým sa stretli a zhovárali (a o čom) a popritom všetkom vieme aj čo si myslia.

Témy sú naozaj rôzne: literatúra, filozofia, život a smrť, náboženstvo, vlastenectvo, nebo a peklo, manželstvo, nevera a myslím, že by ste ich tam našli oveľa viac. Tieto sú však naozaj ústredné a veľmi dobre rozpracované. Tým, že naše postavy sa o tom nielen rozprávajú, ale nad nimi aj reálne premýšľajú, vidíme veci z rôznych uhlov. Tým pádom je ťažké zistiť, aký názor skutočne postavy majú, prípadne aký postoj k rôznym témam má sám autor.

Kritici by so mnou asi nesúhlasili a videli by tam jasné východisko, no ja ho nevidím. Je to naozaj náročná kniha, nečudujem sa, že ju toľko ľudí neprečítalo. Mňa však fascinovala, nútila ma ju čítať stále viac a viac. Kým som si zvykla na formu, tak to chvíľu trvalo. Ale myslím, že to stálo za to. Rozhodne neľutujem, že som si ju prečítala. A už vôbec by som nečakala do dôchodku. Rozumiem, prečo bola populárna a vôbec nerozumiem, prečo sa jej ľudia vyvarujú. Veď kým nevyskúšaš, nevieš.

Kniha The Paris Review – 60. roky ma vytiahla z krízy

Po dlhšej odmlke som späť. Nikdy som neverila na bloky. A tento rok som mala až dva. Prvý bol ten, že som nemohla písať. Vôbec nič. Nedokázala som sa prinútiť sadnúť si k počítaču a ak už aj sa mi to podarilo, tak som nevedela zosmoliť ani jednu rozumnú vetu. Druhý blok bol ten, že som nedokázala čítať v takom tempe ako som bola zvyknutá. Dlho som sa nevedela sústrediť a čítala som tie isté strany stále dokola. Nevedela som žiadnu knihu úplne dočítať a striedala som ich. Pritom to boli žánre a autori, ktorých mám naozaj rada. No antológia The Paris Review – 60. roky mi veľmi pomohla.

Prečo tieto bloky vznikajú?

Sú rôzne dôvody, no všetci psychológovia sa zhodujú, že tieto bloky vznikajú, keď sa cítime zle, máme negatívne myšlienky, stres a zlé medziľudské vzťahy. Keď sa tak sama rozanalyzujem, tak toho asi bolo viac. Sťahovanie, veľa práce, strach, že môj blog je celý nanič a tiež aj zlý pocit, že čítaním len zabíjam čas a mala by som robiť niečo zmysluplnejšieho. Takéto zvláštne pocity som mala tak od apríla.

Za posledné dva týždne sa však toho dosť zmenilo. Sťahovanie je už ako tak dokončené, aj zariaďovanie bytu je viac-menej hotové. V práci sa to tiež ustálilo, aj keď stále mávame návaly. Čítanie ma opäť začalo baviť a dnes som sa odhodlala aj napísať článok na blog.

Čo práve čítam?

Môj blok z čítania mi pomohol prekonať Khaled Hosseini. Je to jeden z mojich obľúbených autorov. Najskôr som si prečítala jeho Majstra šarkanov a potom Tisíc žiariacich sĺnk. Aby ste mi správne rozumeli, prečítať mi ich trvalo veľmi dlho. Naozaj dlho. Obe som čítala už druhýkrát, no strhujúce boli rovnako. Keď som ich dočítala, tak som prečítala ďalšie dve knihy ako lúsknutím prstov a v tomto tempe aj pokračujem.

No môj blok z písania prelomila kniha The Paris Review – 60. roky. Prečítala som aj The Paris Review – 50. roky, no tá ma nedohnala k písaniu. Bola veľmi zaujímavá, dobre sa čítala, ale tie rozhovory s autormi sa mi nezdali až také podnetné. 60. roky ma však úplne odrovnali. Chuť písať som mala hneď po prvom rozhovore (so Simone de Beauvoir) a s každým ďalším rozhovorom táto chuť rástla.

Prečo je The Paris Review – 60. roky taká dobrá?

Okrem toho, že čítate o literárnej elite 20. storočia, dostávate tiež aj vnútorný pohľad na písanie. Každý z autorov má iné zvyky, pozerajú na literatúru a svet úplne inak. Často majú až protikladné názory. Veľa z informácií, ktoré v rozhovoroch uvidíte, boli pre mňa úplne nové. Kniha ma navnadila na prečítanie si biografií autorov. Asi sa to nestane hneď, ale rozhodne mi to bude vŕtať hlavou.

Taktiež je super, že čítame o autoroch z celého sveta, rôznych žánrov a štýlov. Rozhovory nie sú zamerané len na jednu kategóriu spisovateľov. Takže všetci si tam nájdeme minimálne toho jedného, ktorý nami dokáže zalomcovať.

Na záver by som chcela aspoň takto poďakovať vydavateľstvu BRAK, že sa pustili do vydávania tohto skvostu. Myslím, že sú nám takto autori bližší, viac ľudskí. Často máme pocit, že niektorí autori sú až nadprirodzené bytosti, až tak veľmi sú dobrí. Ale po prečítaní týchto dvoch antológií zistíte, že síce sú to stále literárni géniovia, sú to tiež len ľudia ako my všetci. Ľudia s blokmi, krízami, lepšími dňami a obdobiami tvorivej nirvány.

Deň Zeme je so mnou už od základnej školy

Včera ma kolegyne jedinou vetou („Zajtra je deň Zeme.“) poslali späť na základnú školu. Pri tejto príležitosti som niekoľkokrát čítala príhovor k tomuto dňu do školského rozhlasu. Príhovor pripravila pani učiteľka a vždy ma potešilo, keď ma oslovila, aby som ho prečítala. Cítila som sa výnimočne. No vtedy som nerozumela o čom čítam. Veď máme krásnu prírodu všade okolo nás. To boli roky asi 2006-2008.

Ja a záhrada

K práci v záhrade nemám vzťah. Vlastne ani k pestovanou čohokoľvek. Všetko mi umrelo. Najdlhšie vydržal bambus – 5 rokov! Ale vo februári tohto roku skonal aj on. Môžete si myslieť, že som proste zábudlivá, že nepolievam rastliny, že im nedoprajem tú starostlivosť, ktorú potrebujú. Možno budete mať aj pravdu (tak na 90% určite), ale ja si myslím, že proste na to nemám vlohy.

Som panelákové dieťa a život v byte mi vyhovuje. Neviem si predstaviť, že by som prišla z práce a musela niečo robiť v záhrade. Asi si myslíte, že som blázon. Veď práca v záhrade je predsa relax, radosť! Pre mňa nie. Pre mňa je to stres. Musíte presne vedieť, kedy môžete polievať, kedy hnojiť, kedy strihať stromčeky, kedy sadiť, kedy presádzať a každá rastlina má svoj vlastný cyklus. Ako hovorím, je to starosť.

Ja a príroda

A teraz si poviete, že po týchto slovách na úvod vám teraz idem JA rozprávať o prírode? Áno. To, že k vyššie spomenutému vzťah nemám, neznamená, že nemám vzťah k prírode. Mám rada prírodu, prechádzky, turistiku, vôňu stromov a kvetov. Ale ja to prejavujem inak. Napríklad v prírode nevyhadzujem odpadky. Nezbieram lesné plody. Netrhám kvety. Neruším zvieratá krikom alebo hlasnou hudbou. Teraz zniem ako nejaká zákazová tabuľa v národných parkoch, ale myslím si, že rozumný človek sa presne takto správa a nepotrebuje k tomu nijakú tabuľu. Len je škoda, že všetci nie sme takí rozumní.

Ja a Muž, ktorý sadil stromy

O životnom prostredí som už prečítala niekoľko kníh, pozrela niekoľko dokumentov. Ale stále považujem za najvýnimočnejšiu knihu: Muž, ktorý sadil stromy. Už názov vám hovorí pointu aj obsah knihy. Ale čo je najdôležitejšie, tento muž sadil stromy aj keď vedel, že ho za to nikto nepotľapká po pleci a nepovie: Dobrá práca! Robil to nezištne. Robil to pre našu budúcnosť, pre naše životné prostredie.

Kniha vyšla v roku 1953 a dej sa odohráva medzi rokom 1913 a 1920. Pastier oviec, ktorý žije sám sa rozhodol, že vysadí les. Zasadil tisícky žaluďov a vedel, že mu vyrastie sotva polovica a ešte z tej polovice bude polovica zničená hlodavcami. Ale aj tak kráčal a sadil. A keď sa rozprávač na to miesto vrátil v roku 1920, bol tam les. Naozajstný les.

Ja a deň Zeme

Preto aj ja chcem vyzvať ľudí, ktorí rovnako ako ja nevedia zasadiť strom, či inú rastlinu, že sú aj iné spôsoby, ako pomôcť našej planéte. No najdôležitejšie je nevzdať sa. Aj keď doma nenájdete pochopenie pre separovanie odpadu, či kompostovanie, alebo vyhýbaniu sa plastu, vy to nevzdajte. Lebo aj jeden človek dokáže veľa a stále to bude viac ako nič.

Môže sa vám zdať zvláštne, že každý podnadpis začína slovom „Ja“. Ale o to práve ide. Ja som zodpovedná za klimatické zmeny. Každý z nás nesie svoj podiel viny. Preto je na každom z nás urobiť niečo, na záchranu planéty. Pretože je to môj domov. A aj tvoj. Je rok 2021 a keď sa pozriem z okna vidím holý kopec a cestu. V tých rokoch 2006-2008 som tú cestu nevidela, bol tam hustý les a keď ste po tej ceste kráčali bola tam tma, pretože stromy boli tak vysoké, že slnko tam zasvietilo len málokedy. Že vraj vysadia nové stromy. Ale cez tú cestu vidím ako na druhej strane zarovnávajú pôdu, takže si skôr myslím, že namiesto stromov tam vyrastú domy alebo paneláky …

Deň Zeme je len jedenkrát do roka, ale myslite na to, že naša planéta a príroda nás potrebuje každý deň. Takže čo dnes urobím ja pre Zem? Dám si rýchlu sprchu namiesto vane, budem piť čistú vodu z vodovodu a nie balenú z obchodu, pôjdem na nákup s mojou plátenou taškou a nekúpim si igelitovú, nekúpim žiadnu zbytočnosť, pretože ju nepotrebujem a odpad zo zeleniny a ovocia dám do kompostu a nie do komunálneho odpadu. A takto to budem robiť stále. Veď prečo mať len deň, keď môžem mať taký celý rok? A ty čo dnes urobíš pre svoju planétu?

Je Ukrajina príťažlivou krajinou pre reportéra?

Nikdy som nečítala silnejší rozhovor. Je to ako čítať výzvu: „Poď, pridaj sa k nám! Potrebujeme ťa!“ Presne tak som sa cítila po prečítaní knihy Šče ne vmerla i ne vmre od poľského reportéra Paweła Smoleńskieho. A také pocity teda nemávam často, najmä ak sa to týka tak veľmi politickej témy, akou je vzťah Ukrajina – Rusko. Myslím, že Slováci často zabúdajú na svojho východného suseda a neuvedomujú si hrozbu, ktorú majú takmer predo dvermi. Rovnako aj ja som zabudla, alebo som si možno nechcela spomenúť?

O čom kniha Šče ne vmerla i ne vmre vlastne je?

Je to rozhovor autora s ukrajinským básnikom a hudobníkom Jurijom Andruchovyčom. Rozprávajú sa o Ukrajine, o protestoch, o vzťahu s Ruskom, o Kryme, o Donbase a mnoho iných tém. Ide tu najmä o udalosti, ktoré sa dlho zbierali a „vybuchli“ v roku 2014. Tiež zaznie téma o rozdelení Ukrajiny – takej „mentálnej“ deliacej čiare na západnú európsku Ukrajinu a východnú ruskú Ukrajinu.

Kniha je tenučká, preto si viac musíte prečítať priamo v nej a naozaj vám to odporúčam. Možno už na našich susedov nezabudnete a bude vás trápiť osud jej obyvateľov. Správy o Ukrajine treba pozorne počúvať. Veľmi rýchlo by sa totiž mohlo stať, že to budú správy o nás.

Prečo je dobré si knihu prečítať? MALA BY BYŤ UKRAJINA ČASTEJŠOU TÉMOU?

Ukrajina vždy tvorila akýsi nárazník medzi Európu a Ruskom. Preto je možno aj ona sama taká rozpoltená. Dôležité je uvedomiť si, že všetko čo sa deje v iných štátoch sa deje aj na Ukrajine + ešte majú na krk dýchajúce Rusko. Tak ako kedysi Napoleon aj Rusko vždy malo taký megalomanský charakter. Čím bola krajina väčšia, tým bolo lepšie. No keď došlo k rozpadnutiu sovietskeho zväzu, už to také dobré nebolo. A keď sa aj menšie etnické skupiny a štáty dožadovali samostatnosti, to už bol vlastne úder pod pás.

Inak to nie je ani s Ukrajinou. Je to síce samostatná krajina, no spod ruského vplyvu sa nikdy úplne nedostala. Často práve politickí lídri boli „dosadení“, alebo minimálne mali silné pro-ruské cítenie. Preto sa rozhodovalo aj v prospech Ruska.

V knihe sa dočítate aj čo to o Kryme. Zistíte, že Krym bol vždy veľmi pro-ruský, takže k anexii by pravdepodobne skôr či neskôr prišlo. Lenže o anexii treba predsa rokovať. Nemôžete si len tak prísť a zobrať si kúsok štátu. Ide o princíp.  O základný humánny princíp. Ľudia by mali mať na výber. A možno tak budú prichádzať aj o iné oblasti.

Protesty v roku 2014 boli veľmi krvavé. Do médií sa často dostávali správy, že protestujúci zaútočili na štátne bezpečnostné zložky. Avšak už nepísali o tom, že tieto bezpečnostné zložky prišli a začali strieľať do ľudí, ktorí protestovali na námestí.

Sú reportáže naozaj prospešné?

Často vidíme zábery priamo z vojnových zón. Vidíme, že reportéri ohrozujú svoje životy, aby nám tieto zábery priniesli. Lenže niekedy zabúdame na to, že možno to čo vidíme, je len to čo máme vidieť. Už mnohokrát v histórii sa stalo, že diktátori pozvali zahraničnú tlač do svojej krajiny, aby ukázali svetu, ako sa ľudia majú dobre. Že im nič nechýba. To je presne ten typ mediálnej informácie, ktorý chcú, aby sme videli.

Už nám neukážu to, ako prenasledujú ľudí, ktorí s ich ideológiou nesúhlasia. Ani koľko krvi preliali, aby sa dostali k moci a ešte viac, aby si ju udržali. To je zase typ informácií, ktoré vidieť nemáme. Ani ich občania, ani svet, dokonca ani reportéri.

No a potom sú tu médiá, ktoré dostanú zaplatené, aby ukazovali to, čo štátu/ režimu vyhovuje. To, že si informácie z tohto týždňa a minulého protirečia už nikoho netrápi. Teda nikoho z kompetentných. A spoliehajú sa, že ani obyvatelia si to nevšimnú.

A ešte máme ďalší typ reportérov, ktorí robia z komára somára, alebo ukazujú absolútne nepodstatné správy. A potom sú tu tí, ktorí si robia svoju prácu poctivo. Sú nepodplatiteľní, odvážni a častokrát prenasledovaní, či zastrašovaní. V tých najhorších prípadoch ich aj zabijú.

Je Ukrajina príťažlivou krajinou pre reportéra?

Áno. Minimálne po roku 2014 určite. Tie protesty, ktoré si niektorí reportéri nechali utiecť si doteraz vyčítajú. Možno keby tam boli, svet by sa skôr začal zaujímať o situáciu a poslal by pomoc. Lenže je to len „keby bolo keby“. Teraz sa to už nedozvieme. Podstatné je to, že teraz sú tam. Že nám môžu priniesť správy okamžite a Ukrajina by mohla dostať potrebnú pomoc.

A preto pevne dúfam, že sa tam nachádza aspoň zopár tých poctivých reportérov, ktorí nám tú pravdu prinesú. Nech môžeme svojim susedom pomôcť. Treba si uvedomiť jednu vec. Ak diktatúra zvíťazí (hovorte si čo chcete, ale podľa mňa ruská politika teraz je druh diktatúry), tak veľa z ukrajinských obyvateľov bude potrebovať azyl. Už nás nebudú trápiť utečenci z Afriky. Takže pomôžme kým sa dá. Kým sa to bude dať zastaviť. Nečakajme, kým bude príliš neskoro.

Romantický príbeh si môže napísať každý z nás

Keď som chodievala na vysokú školu, veľakrát sa stávalo, že som mala veľký prestoj medzi vlakmi. Našťastie bolo blízko stanice vždy kníhkupectvo, kde som mohla zájsť. A takýmto spôsobom som narazila na knihu North and South od Elizabeth Gaskell. Podľa názvu som usúdila, že to bude romantický príbeh odohrávajúci sa v Amerike počas občianskej vojny. Očividne ovplyvnená románom Odviate vetrom som sa nemohla viac mýliť.

O čom kniha North and South je?

Nachádzame sa v Anglicku v 19. storočí a rodina Halovcov sa práve presťahovala s vidieckeho juhu krajiny na priemyselný sever. Margaret sa tam nemohlo viac nepáčiť. Zlý vzduch, stále hmly, robotníci a vysoké komíny tovární nevytvárali dobrý dojem. K jej otcovi začal chodievať John Thornton, majiteľ jednej z tovární. Napriek vonkajšej tvrdosti John začal mať Margaret  viac než rád.

Avšak jeho city neboli opätované. Margaret bola tvrdohlavá a veľmi zaujatá voči ľuďom vlastniacim továrne. Myslela si, že len zdierajú obyčajných ľudí na ťažkú prácu za malý plat. Nebola ďaleko od pravdy, ale v tej dobe to nebolo nič výnimočné. Vzájomné sa doťahovanie začalo vyzerať ako nepriateľstvo na život a na smrť.

Avšak v Margaretinom živote nastalo veľmi veľa zmien. Jej rodičia umreli krátko jeden po druhom. Margaret sa ujal jej krstný otec, avšak aj ten onedlho zomrel. Margaret sa musela odsťahovať k svojej tete ďaleko od Hampshiru. Uvidí sa ešte Margaret s Johnom? To si musíte prečítať!

Prečo je dobré si knihu prečítať?

V prvom rade v knihe uvidíte nádherný obraz priemyselnej revolúcie v Anglicku. Nejde tu však len o ten pokrok. Uvidíte podmienky v akých museli robotníci pracovať. Zistíte, že často museli v továrňach dýchať nebezpečné látky, ktoré viedli k mnohým úmrtiam ľudí. Tiež uvidíte, ako nečistoty z tovární znečisťovali ovzdušie už vtedy a že mnoho ľudí, ktorí tam nepracovali mali kvôli tomu zdravotné problémy a mnohí aj umierali.

Taktiež z tej sociálnej stránky môžete vidieť štrajky zamestnancov, ktorí často chceli len lepšie pracovné podmienky. Riaditelia týchto tovární boli zväčša rozdelení na dva tábory – tí, ktorí nikdy nemali dosť a boli k svojim zamestnancom hrubí a nechápaví a tí, ktorí sa snažili zlepšiť ich podmienky, postavili im jedáleň a zabezpečili jedlo či zdravotnú starostlivosť.

Toto nie je klasický romantický príbeh ako taký. Tiež uvidíte, že napriek tomu, že sa Margaret po smrti rodičov a krstného otca stala veľmi bohatou, stále nemohla žiť sama a musela žiť u príbuzných, pretože sa nepatrilo, aby nevydatá žena bývala sama.

Romantický príbeh nemusí vždy znamenať lásku na prvý pohľad

V tomto románe je mnoho tém a romantika je samozrejme číslo jeden. Aj keď sa to tak hneď nemusí zdať. Margaret a John si medzi sebou vybudovali bariéru hneď na začiatku. John kvôli tomu, že Margaret zranila jeho city a Margaret preto, lebo opovrhovala majiteľom továrne a už jej nezáležalo na povahe človeka.

Avšak popri čítaní sa dozviete, že náznaky vzájomnej náklonnosti sú tam celý čas. Margaret musí zápasiť s Johnovou matkou, ktorá ju nemá rada už na prvý pohľad a myslí si, že si chce Johna uchmatnúť. Keď jej to však Margaret vyvráti a po vie, že o jej syna nemá ani najmenší záujem, jeho matka sa urazí, pretože má dokonalého syna, ktorého každá žena chce.

Potom keď Johnovi zamestnanci štrajkujú a chcú zasiahnuť Johna kameňmi, Margaret ho bráni vlastným telom a zasiahnu ju. Tá si potom kladie otázku, prečo to urobila (a my už všetci vieme odpoveď). Vlastne všetci naokolo vedia odpoveď na jej otázku, len ona si ju nechce priznať

Keď potajme odprevádza svojho brata (ktorého hľadajú z vraždu, ktorú nespáchal) na vlak, John ju pred políciou zatají a nikdy jej to neprezradí. A John si myslí, že má milého a od vtedy sa jej začne viac vyhýbať.

Keď už je u svojej tety a dvorí jej ich známy, právnik, ktorí sa snaží dostať jej brata z problémov, odmietne ho. A vlastne stále ho odmieta, pretože on sa rozhodol ju získať za každú cenu. Margaret však nemôže, nedokáže ho milovať.

Romantický príbeh si môže napísať každý z nás

Či sa nakoniec Margaret a John vezmú, nechám na vás. Vydedukujte si to, alebo prečítajte, ale ja vám to neprezradím. Dôležité je, že za každých okolností, by ste mali nasledovať svoje srdce. Či je to vo výbere partnera, vo výbere zamestnania, či výbere miesta pre život. Pretože tam, kde sa nebudete cítiť dobre, sa nebudete radi vracať. A váš romantický príbeh sa nikdy neuskutoční. Môj príbeh s touto knihou sa skončil happy endom. Síce som vôbec netrafila tému (veď na čo by som si prečítala obsah na zadnej strane), počúvala som svoje srdce, že sa mi bude páčiť.

Pandémia je vždy chybou ľudí

Už je to takmer rok od vypuknutia pandémie u nás. Covid ovplyvnil život každého z nás v mnohých smeroch. Home office sa stal pre mnohých „new normal“ a tak nemusíme tráviť dlhé hodiny cestovaním do práce. Ja som túto moju etapu otvorila s predsavzatím, že budem viac čítať, keďže ušetrím kopu času. Či sa mi to podarilo alebo nie sama neviem. Čítam, ale či viac ako predtým? Tým som si nie istá. Každopádne som si začiatkom marca minulého roku otvorila Mor od Alberta Camusa. Aj tam bola pandémia ústrednou témou.

Keď som ju začala čítať, ani vo sne by mi nenapadlo, že tak ako to autor opisuje by to mohlo vyzerať aj tu. A predsa sa to udialo. Zatváranie okresov, dobrovoľnícka práca, pocity strachu a paniky, umieranie najbližších, atď. Myslím, že pokiaľ to naozaj človek nezažije, neuverí, že sa to môže stať.

O čom kniha Mor je?

Kniha rozpráva o vypuknutí pandémie moru v alžírskom meste Oran. Najskôr si obyvatelia nespájali hromadné úmrtia potkanov s katastrofou. No keď ľudia začali byť chorí na smrteľnú chorobu, nastala panika. Obyvatelia mesta chceli odtiaľ odísť preč, no úrady zatvorili mesto, aby sa nákaza nešírila ďalej.

Doktor Rieux sa zo všetkých síl snaží pomáhať chorým. Avšak v jeho okolí ľudia umierajú stále častejšie a rýchlejšie. Rodina každého nakazeného musí ísť do karantény, no choroba sa stále šíri. Keď konečne príde liek výsledky sa nedostavia tak rýchlo, ako sa očakávalo. Napriek tomu, sa mnohí ľudia vyliečili.

Prečo je dobré si knihu prečítať?

Kniha Mor nám ukazuje, ako sa v týchto situáciách vždy zachováme rovnako. Najskôr neveríme, že sa niečo až tak vážne deje. Vláda a lekári odmietajú rýchlo konať, aby nevzbudzovali zbytočnú paniku. A aj keď nejaké opatrenia nastanú, nie sú dostatočne drastické, aby to naozaj pomohlo. Rovnako aj v meste Oran vláda aj predseda lekárskej mestskej komisie dlho čakali s prijatím nejakých opatrení.

Potom sú tu lekári, ktorí sa snažia pomôcť na úkor svojho zdravia, svojej rodiny. Obetujú pacientom všetkom, len aby im pomohli prekonať zákernú chorobu. Sami sa vystavujú riziku nákazy, ale ich pocit spolupatričnosti ich ženie ďalej. Mnoho lekárov zomrie práve na ochorenie proti ktorému bojujú, ale vždy sa nájdu ďalší lekári, ktorí dokončia, čo iní začali.

Tiež máme večných ignorantov, ktorí neveria že situácia je taká vážna. Nerešpektujú pravidlá, snažia sa ich obísť z každej strany. Pritom si neuvedomujú, že tým škodia ostatným. Môžu preniesť nákazu na člena svojej rodiny, alebo suseda. Sami môžu na tú chorobu umrieť a keď už zistia, že sa mýlili, zvyčajne je to už príliš neskoro.

A samozrejme je tu strach o našich najbližších, o najzraniteľnejších. Každá pandémia si vždy zoberie tých, ktorí majú najmenej síl s ňou bojovať. Sú to naši rodičia, starí rodičia, kamaráti s ťažkými chorobami. Aspoň pre týchto našich najdrahších sa dokážeme obetovať a pomôcť im ako len vieme.

Pandémia je vždy chybou ľudí

Nechcem tým povedať, že tú chorobu naschvál niekto vypustil ako biologickú zbraň. To si nemyslím. Chcem tým povedať, keby sme začali používať všetci svoj sedliacky mozog, pandémia by sa nemusela až tak veľmi šíriť medzi ľuďmi. Keby aspoň 80% ľudí naozaj dodržiavalo všetky opatrenia a nariadenia, nemuselo by to trvať tak dlho.

Jasné, všetko je to „keby bolo keby“, ale myslím, že aspoň kúsok pravdy na tom je. Keď sa povie, že sa neodporúča cestovať do zahraničia, prečo vidíme na sociálnych sieťach toľko fotiek z Dubaja, Zanzibaru a iných exotických krajín? Prečo keď sa povie, že by sa ľudia nemali stretávať (max. v skupinke 6 ľudí) sa niekto rozhodne ísť urobiť veľkolepú svadbu? Prečo keď sa povie, že by ľudia mali nosiť rúška, tak 40% ľudí si ich nedá už len z princípu? Prečo keď má byť niekto v karanténe, ho stretnete v nákupnom centre s celou jeho rodinou?

Môže sa to zdať nereálne, keď je to takto napísané, ale bohužiaľ, všetko je to pravda. Preto hovorím, že si za tú celú zlú situáciu môžeme sami. A všetci tí, ktorí pravidlá dodržujú, doplácajú na tých, ktorí ich porušujú. Všetky oslavy, svadby, dovolenky sa dajú odložiť. Nie je to nič čo sa musí odohrať práve teraz hneď.

A to rúško zase nie je až taká oštara. Áno, keď máte v tom stráviť v práci 8 hodín denne, nie je to žiadna sranda. Ale nestojí to za vaše zdravie a zdravie vašich blízkych? Rovnako je to aj s karanténou. Chcete mi povedať, že tie 2 týždne doma nevydržíte?

Či táto pandémia, alebo iná. Vždy je to rovnaké. Ľudia, ktorí si myslia že pre nich pravidlá neplatia a ľudia, ktorí sa zo všetkých síl snažia pomôcť. Nie je nič medzi tým. Len toľko som chcela. Buďme aspoň raz v živote zodpovední. Ja som naozaj dúfala, že tento rok, rok 2021, bude lepší. Bez obmedzení. Zatiaľ mám smolu. Takže zostaňte zdraví a myslite na svojich najbližších. Veď majú len vás.