Kategória: Blog

Bál ako prehliadka osobnosti človeka

Román spomína bál až v úplne poslednej kapitole a predsa je trochu zvláštne, že sa tak kniha volá. No je to naozaj tak? Kniha má množstvo vrstiev, úrovní. Môžeme si vybrať iba jednu, ale najlepší zážitok z čítania budete mať, keď si uvedomíte všetky jeho úrovne. Tak ako pri človeku – tiež je lepšie, keď niekoho spoznáte z každej strany.

O čom kniha je?

Dej sa odohráva v Paríži v roku 1920, takže na pozadí sa svet spamätáva z prvej svetovej vojny a zmieta sa v ruskej revolúcii. Čo je však zaujímavé, o týchto témach sa postavy nerozprávajú, nie sú pre nich dosť zaujímavé. Autor sa týchto tém v podstate len tak nežne dotkne.

Román rozpráva príbeh ľúbostného trojuholníku. François de Séryeuse je mladým študent, ktorý sa počas jedného večera v opere spriatelí s grófom Anne d’Orgel. Ten mu predstaví aj svoju manželku Mahaut, do ktorej sa François okamžite zaľúbi. Nevie čo má robiť, tak sa rozhodne, že zostane Orgelovcom na blízku. Je u nich častým hosťom.

Avšak leto trávi každý z trojice osamote a keď už sa na seba tešia, Mahaut si začína uvedomovať, že taktiež niečo k Françoisovi cíti. Ide až tak ďaleko, že sa tesne pred začiatkom bálu so svojimi citmi zverí manželovi. Ten si však myslí, že iba zle počul a celú vec nechá tak.

Prečo je dobré si knihu „Le Bal du comte d’Orgel“ prečítať?

Zaujímavé je, že román sa dá čítať na rôznych úrovniach. Úplne najzákladnejšou úrovňou je asi ľúbostný román. Keby ste ho vnímali čisto ako romantiku, príde vám trochu suchý, málo iskrenia a taký nijaký koniec. Dá sa povedať, že otvorený koniec. Nedostal by sa asi na poličku bestsellerov, ale nič by ste ním nepokazili.

Ďalšou úrovňou je psychologický román. Podvedomie hlavnej postavy sa s ním zahráva a François nevie čo má urobiť. Keď sa jeho matka dozvie čo ho trápi, zmanipuluje situáciu tak, aby nikomu nebola príjemná. Iba ona z nej má akúsi vnútornú radosť. Tiež sa zahráva aj s čitateľom, keďže muži majú ženské mená (napr. Anne) a ženy zase mužské (napr. Mahaut). Úprimne, keď som ju začala čítať, nebola som si istá či je to iba preklep, alebo som to zle pochopila a Anne je manželkou. Ale neskôr to už dávalo zmysel.

A asi poslednou úrovňou môže byť autobiografický román. Radiguet veľa čerpal zo svojho života. V jeho prvej knihe je toho vidno viac, ale aj tu sa nám niečo črtá. Taktiež je očividné, odkiaľ bral autor inšpiráciu (Princezná z Clèves od Madame de Lafayette).

Keď si to tak vezmete, každý bál, či ples, má niekoľko úrovní. Sem-tam nejaký románik, nejaká tá dráma, alebo trápna situácia. Občas aj plač, hádky, krik. No v každom prípade sa tam ľudia chodia baviť. A tak by ste mali čítať aj knihy – musia vás v prvom rade baviť. Táto sa nedostane do mojich naj, ale čítať ju ma veľmi bavilo.

Hodiny každodenného života

Hodiny je krásna kniha. Je plná emócií, tém na rozmýšľanie, ale aj energie. Určite nebudete sklamaní. Michael Cunningham je skvelý autor a písaním vytvára neskutočné obrazy. Zaoberá sa však vážnejšími témami, čo nemusí byť každému príjemné. Rozhodne však jeho knihy budete milovať.

Tu autor poukáže na rôznu škálu tém, čo z tejto knihy podľa mňa urobilo veľdielo. Často autori musia znázorniť peklo, aby ste z knihy mali nejaké emócie. Hodiny však opisujú každodenný život troch žien, ich radosti aj starosti a predsa sú tam také emócie, že len ťažko budete hľadať silnejšie.

O čom kniha je?

Kniha má tri hrdinky a kapitoly sa striedajú podľa nich. Jedna z nich je Virginia Woolfová, ktorá práve píše Pani Dallowayovú. Dozvedáme sa niečo zo spisovateľkinho každodenného života a aj niečo o jej smrti.

Druhá postava je Laura Brownová, mladučká žena v domácnosti s dvojročným synom a milujúcim manželom. Práve chystá narodeninovú oslavu svojmu mužovi. Zaujímavé tiež je, že vo voľnom čase číta Pani Dallowayovú.

Treťou hrdinkou je Clarissa Vaughanová, úspešná editorka. Má osemnásťročnú dcéru a rovnako úspešnú partnerku. Jej blízky kamarát ju prezýva Pani Dallowayová. Hlavným dôvodom je, že krstné meno fiktívnej postavy bolo tiež Clarissa.

Každá z žien práve prechádza určitou krízou, ktorú sa snaží vyriešiť. Každá si uvedomuje, že sa nedá vyhovieť všetkým. Vydajte sa aj vy na toto dobrodružstvo a zažijete niečo neuveriteľné. Kniha má neskutočnú energiu, niečo čo vás bude nútiť knihu nepoložiť a neposunúť ďalej. Budete sa k nej stále vracať. Aj po rokoch.

Prečo je dobré si knihu „Hodiny“ prečítať?

Román poukazuje na rôzne témy – LGBT, rodová nerovnosť, pozícia v spoločnosti, smrť, umenie, domácnosť. Rozhodne je z čoho vyberať. Navyše je kniha rozťahaná rôznymi obdobiami, od nejakých 20. rokov 20. storočia až do začiatku 21. storočia. Vidíme ako sa spoločnosť a jej postoje menia.

Kniha tiež ukáže rôzne psychické problémy postáv ako je bipolárna porucha, úzkosti, stres.  U nás sú psychické problémy či poruchy stále dosť tabu. Nesú si veľmi negatívnu konotáciu, často až posmech. Je to veľmi zvláštne keďže sú to poruchy ako hociktoré iné a rovnako ich treba liečiť ako chrípku, či upchávanie ciev. No väčšinou sa ľudia boja povedať, že niektorú z tých porúch majú, boja sa reakcie okolia.

Možno keby boli ľudia otvorenejší a menej by odcudzovali ostatných, mali by menej predsudkov, všetkým by sa nám žilo ľahšie. Hodiny stále plynú a nevieme povedať, kedy príde tá posledná. Buďte preto láskavejší a priateľskejší. Veď nikto po vás nechce, aby ste sa zmenili, aby ste zmenili názor. Len prestaňte riešiť kto má koho rád a kto má akú poruchu a buďte tolerantní. Len preto, že máme rôzne názory a postoje ešte neznamená, že musíme byť nepriatelia na život a na smrť. S trochou tolerantnosti by bol náš každodenný život oveľa jednoduchší.

Na dne nemusíme byť len finančne

Na dne sa človek neocitne zo dňa na deň. Má to nejaký priebeh a tie náznaky tam sú. Len ich treba sledovať. Rozumiem však aj tomu, že niekedy ich človek nevidí. Má toľko iných podnetov a problémov, že si to neuvedomí, až kým nie je príliš neskoro. A rozhodne verím aj tomu, že nie vždy si človek za to môže sám. Len nepekné slovo vám môže ublížiť neskutočným spôsobom.

Všimla som si tiež, že ľudia radi ponúkajú pomoc, ale nepomáhajú radi. Pomocnú ruku ponúknu skôr zo slušnosti, ale stále dúfajú, že pomoc ľudia nepotrebujú. A ak ju aj niekto príjme, tak si to nezabudnú vybrať aj s úrokmi. Preto ľudia, ktorí sú na dne často pomoc odmietnu a snažia sa pomôcť si sami. Alebo rezignujú.

O čom kniha je?

Kniha je písaná esejistickým štýlom. Autor uvažuje o chudobe a jej príčinách a následkoch. Zároveň nám rozpráva, ako trávil nejaký čas v Paríži ako učiteľ angličtiny a aby mohol písať. Len nebolo to také ideálne ako si na začiatku predstavoval. Po nejakom čase mu peniaze začali dochádzať, študenti ubúdať a nemohol si nájsť prácu. Keď sa dostal do hotela ako umývač riadu, zistil, že to nie je veľmi jednoduchá práca.

Rozhodol sa odísť späť do Londýna. Na cestu si musel požičať peniaze od priateľa. A po príchode do Anglicka to tiež nebolo med lízať. Bez práce, bez domova, bez peňazí. Začal prespávať v rôznych útulniach po meste, kde spoznával ľudí s podobným, alebo aj horším osudom.

Prečo je dobré si knihu „Na dne v Paríži a Londýne“ prečítať?

Každý z nás sa minimálne raz v živote ocitne na dne. Alebo aspoň má ten pocit, že na dne je. Nemusí to byť nutne len to finančné dno, aj keď to si všimneme asi najrýchlejšie. Ide aj o ten pocit, kedy neviete čo ďalej, kam sa uberať. Napríklad skončíte školu a začnete rozmýšľať čo teraz? Čo mám robiť? Čo chcem robiť? Chcem zostať tu alebo ísť do iného mesta? Zahraničia? Chcem robiť to, čo som celé tie roky študovala? Ťahá ma to inde? Som po rokoch unavená z práce, ktorú robím a chcem sa pohnúť ďalej. Ale kam?

Tieto otázky nás nútia premýšľať, niekedy až príliš. Vtedy prichádzajú tie otupné pocity a podceňovanie sa. Každý sa vám zdá lepší, rozhodnejší, že má život vo svojich rukách. Ale verte mi, každý jeden z tých ľudí bol tam, kde sa práve nachádzate vy. Verím, že všetci sme našli odpovede a pohli sme sa ďalej. Treba si uvedomiť, že to nepôjde naraz a okamžite. Ide to malými krôčikmi, ale predsa.

No ale čo tá finančná chudoba, čo robiť vtedy? Rozhodne sa nevzdávať. Aj keď v knihe to už nie je, ale ani George Orwell sa nevzdal a vytiahol sa z chudoby. Chce to veľa motivácie a vnútornej sily. Avšak stojí to za to. Nemajte veľké oči, nie každý sa stane tak slávnym ako práve on, ale aj malý posun treba považovať za úspech. Berte to tak, že keď sa ocitnete na dne, musíte sa z neho aj odraziť.

Cesta k ľudskosti

Pri všetkých udalostiach tohto roka je ťažké zachovať si pokoj a čistú hlavu. No nestratila som ľudskosť, aj keď sa mi zdá, že ľudia okolo ju už nemajú. Tá nenávisť sa prejavuje viac a viac s každou novou udalosťou, ktorá sa objaví v správach: Covid, vojna, inflácia, LQBT, … Niekedy mám pocit, že ten zoznam nekončí. Že cesta je stratená.

A ľudia sú viac a viac rozhorčení a hnevajú sa na nesprávnych ľudí. Vždy je jednoduchšie stratiť ľudskosť a nebyť nápomocný ako priložiť ruku k niečomu dobrému. Lebo tam treba niečo naozaj urobiť a môže to byť namáhavé a zaväzujúce. No Cesta mi ukázala, že aj v tých najhorších podmienkach si človek dokáže zachovať ľudskosť a empatiu. Len musí chcieť.

O čom kniha je?

Kniha rozpráva príbeh otca a syna, ktorí putujú na juh. Nevieme úplne prečo alebo kam presne idú. Vieme len, že sa stala nejaká katastrofa (pravdepodobne ekologická, ale ani to nie je isté) a život na Zemi vymiera. Počas putovania sa táto dvojica stretáva s rôznymi ľuďmi, zháňajú si jedlo a úkryt na noc. No stále sa dokážu radovať z maličkostí ako je sneh, či vodopád v horách.

Kniha má jednoduché dialógy medzi otcom a synom a vnútorné monológy otca, ktorý nechce nič iné, len aby bol jeho syn v bezpečí. Taktiež si nemôže pomôcť a má aj temné myšlienky – rozmýšľa nad tým, že neprežijú, alebo že spácha samovraždu ak už nebude dostatok jedla. Zaručujem vám, že všetko budete zažívať spolu s touto zaujímavou dvojicou.

Prečo je dobré si knihu „Cesta“ prečítať?

Ku knihe Cesta som sa prvýkrát dostala na vysokej škole, už vtedy ma veľmi bavila. Nikdy som si nemyslela, že by som mohla byť fanúšikom post-apokalyptickej literatúry a predsa som sa k nej chcela vrátiť. Tá emócia z knihy vo mne zostala a chcela som si ju pripomenúť. Vždy ju odporúčam ľuďom, ktorí si chcú prečítať niečo nové z tohto žánru.

Vzťah otcov a synov býva väčšinou komplikovaný. Keď sú synovia malí, považujú otcov za svoje vzory, za svojich hrdinov. No keď prídu do puberty, ten vzťah sa väčšinou otočí o 180° a z otcov sa stávajú úhlavní nepriatelia číslo 1. V knihe sa nedostaneme až do puberty chlapca, dej sa odohráva len pár dní, či týždňov. Ale už tam vidno nejaké náznaky vzdoru.

Chlapec dospieva oveľa rýchlejšie kvôli okolnostiam za akých žijú, aj keď má asi tak 5 – 6 rokov. Chlapec je tvrdohlavý, no veľmi ľudský. Chcel by pomôcť všetkým, ktorých stretnú. Nie neberie ako odpoveď. Je krásne vidieť, že aj v katastrofických podmienkach človek nemusí stratiť ľudskosť a empatiu ak sám nechce. Možno práve v takých podmienkach je človek na správnej ceste k ich nájdeniu.

Deti a ich odvaha

Deti majú odvahu sebe vlastnú – neboja sa ničoho a nikoho. Dokážu urobiť takmer čokoľvek a asi ani nevedia ako sa im to podarilo. To je niečo čo nám dospelým chýba. Oni nemajú v hlave ten alarm, ktorý im hovorí, že to nedokážu, že na to nemajú. My dospelí ho máme, aj keď na to máme. V čom to je? Je to nejaké naše základné nastavenie, či genetika? Ťažko povedať.

Na druhej strane si treba uvedomiť, že aj deti to mávajú ťažké. Súperenie medzi sebou o pozornosť dospelého či kto má lepšiu hračku ich bude sprevádzať až do smrti. Veď koľko dospelých vo vašom okolí sa rado pochváli novými vecami, povýšením, či novým vzťahom. Strašné deti nie je ľahké čítanie, no otvorí vám to cestu k spomienkam na vaše vlastné detstvo.

O čom kniha je?

Paul a Elisabeth sú súrodenci. Žijú v byte s ich chorou matkou. Jedno poobedie sa Paul vráti zo školy so zranenou hlavou. Takto sa Elisabeth bude starať o dvoch chorých. S bratom zdieľajú spoločnú izbu, ktorá je ich útočišťom, ale aj miestom, kde sa hrávajú svoju obľúbenú hru. Hra spočíva v tom, že si vlastne lezú na nervy a vyhráva ten, kto má posledné slovo. Jedného dňa ich mama zomrie. Zostávajú iba oni dvaja. Ako to zvládnu? Čo budú robiť?

Dej sa odohráva počas troch rokov. Na začiatku má Elisabeth 16 rokov a Paul 14. Ich vzťah vás bude určite vťahovať do deja. Je veľmi zaujímavý. Ja mám tiež brata a ako deti sme bývali v jednej izbe. Rozhodne sme si liezli na nervy a robili si napriek. No nemyslím si, že náš vzťah bol až tak vyhrotený, aby sme si nepriali šťastie jeden pre druhého. Aj keď sa jeden z nás niečím trápil, ten druhý tam preňho bol. Preto mi príde vzťah Elisabeth a Paula trochu nereálny a až moc prehnaný. No posúdiť to už musíte sami.

Prečo je dobré si knihu „Strašné deti“ prečítať?

Deti zohrávajú v našich životoch veľkú úlohu. No tu sa skôr pozrieme na obdobie, keď sme my sami boli deťmi. Ten prechod do adolescencie nie je ľahký. Obzvlášť v niektorých prípadoch je naozaj náročný, možno až nemožný. Dospievanie neprináša len fyzické zmeny, ale aj tie psychické. Na tie sa veľmi často zabúda.

Dieťa si začína uvedomovať, že už nie je dieťaťom. Že je pred ním život, ktorý si musí nejako naplánovať. Zrazu pred ním stojí jedna veľká kopa dverí a nevie, ktoré má otvoriť skôr. Preto sa môže zdať, že chovanie adolescentov je chaotické a nevypočítateľné. Ale je to len o tom, že oni naozaj nevedia čo majú robiť. Nikto im nedal manuál alebo príručku. A nebudeme si klamať, asi by ju ani nečítali.

Ale práve toto inštinktívne chovanie im veľakrát pomôže dosiahnuť to, o čom sa dospelým len môže snívať. Dospelí totiž strácajú tú odvahu skúšať nové veci, lebo sa boja, že prídu o istotu a stabilitu. Poznám to z vlastnej skúsenosti. Teraz už nechcem urobiť krok do neznáma pretože nechcem o všetko prísť. Pritom nikde nie je napísané, že o všetko prídem.

Byť dieťaťom by som už nechcela. „Dospelácky“ život sa mi páči. No odvahu dieťaťa by som prijala, aspoň na pár dní. No tiež neviem, či by som ju využila. Strach je silný manipulátor a čím som staršia, tým viac sa bojím. A to úplne všetkého.

Zoznamy kníh sa rozhodne môžu meniť

Všetci sme si už nejaký ten zoznam vytvorili. Minimálne ten nákupný. My v knihomoľskom svete zbožňujeme vytvárať zoznamy a checklisty a wishlisty a neviem čo ešte. Ja si vytváram zoznam kníh, ktoré chcem prečítať pred tým než zomriem. A vypozorovala som, že ten zoznam menín. A stále.

Je to asi prirodzenou súčasťou vývinu človeka – aj jeho názory a postoje sa časom menia. Rovnako je to aj s knihami. Kniha, ktorá ma zaujala pred mesiacom ma možno teraz už tak nezaujme. Preto si svoj zoznam stále dopĺňam a mením. Myslím, že nakoniec z toho budem musieť urobiť niekoľko zoznamov. Mám tam však jednu stálicu – Starec a more (prečítanú už päťkrát).

O čom kniha je?

Rybár Santiago zasvätil celý svoj život chytaniu rýb. Nič iné ani nepozná. Teraz je však už o dosť starší, pomalší a nedarí sa mu tak ako kedysi. Avšak svojim rituálom zostáva verný. Neprejde deň, aby na tie ryby nešiel, aj za cenu, že nič nechytí.

Chlapec z dediny, Manolo, ho má veľmi rád. Veď práve Santiago ho všetko naučil. Na revanš sa oňho trochu stará, nosí mu jedlo, chystá návnady. Rodičia ho však nútia chodiť s inými, úspešnejšími rybármi a tak už so starcom nemôže tráviť toľko času.

Rybár sa jedno ráno vydá na svoju tradičnú cestu s návnadami od Manola. Plaví sa dosť dlho a zrazu sa na jeho návnadu chytí obrovská ryba. Čo sa však so starcom a rybou stane si už musíte prečítať sami. Príbeh nie je dlhý, takže to určite zvládnete.

Prečo je dobré si knihu „Starec a more“ prečítať? Nachádza sa na vašom zozname?

Starec a more sa nachádza asi na každom zozname kníh, ktoré by ste mali prečítať než zomriete. Tých zoznamov sú tisícky, väčšina je len osobných, ale niektoré sú publikované vydavateľstvami. Všetky sa líšia obsahovo ale aj množstvom kníh. Najtradičnejší je ten so 100 knihami. Zväčša je to klasická literatúra, presne tá, ktorej ste sa na strednej škole tak vyhýbali.

Táto kniha od Ernesta Hemingwaya tam má zaslúžené miesto. Nie je dlhá, tým pádom nie je taká odstrašujúca pre čitateľa. Je ľahko dostupná, neviem si predstaviť, že by nebola preložená do nejakého jazyka a v knižniciach sa vždy nejaká nachádza. A príbeh je pútavý. Niekoho môžu odradiť vnútorné monológy, no myslím že práv tie dotvárajú celý dej.

Mne je len ľúto, že v tých zoznamoch nebývajú všetky Hemingwayovky. Jeho knihy sú ľahko identifikovateľné a pritom každá je iná. Pomaly sa blíži koniec roka, tak si to dám ako predsavzatie – vytvoriť vlastný zoznam kníh, ktoré chcem prečítať pred smrťou a budú tam všetky jeho knihy. Samozrejme Starec a more na prvom mieste (to aby som si mohla už čo to zo zoznamu odškrtnúť).

Ilustrácie dotvárajú dej knihy

Ilustrácie v knihách pomáhajú dotvárať dej. Niekedy je to ako 2 v 1. Umelecké dielo v umeleckom diele. Aj Kytica od Erbena je presne týmto prípadom. Nestratíte sa len v básňach samotných, ale rovnaký čas budete venovať aj obrázkom. Sú úchvatné.

O čom kniha je?

Kytica je zbierka básní. Myslím si, že väčšinu z nich budete poznať – Poklad, Zlatý kolovrat, Vodník, alebo Ľalia. Ak ich aj nepoznáte úplne, určite sa vám začnú vynárať matné spomienky zo základnej/ strednej školy.

Každá báseň má svoj vlastný príbeh, nenadväzujú na seba. Pán Erben sa inšpiroval starými povesťami a príbehmi, ktoré sa vtedy tradovali. Dnes môžu mať až desivý charakter. Každopádne, je to krásne čítanie a treba pochváliť aj Ľubomíra Feldeka, ktorý texty prebásnil do slovenčiny.

Prečo je dobré si knihu „Kytica“ prečítať (A POPOZERAť ILUSTRÁCIE)?

Kúpiť si toto vydanie ma presvedčili najmä ilustrácie. Také krásne! Sú moderné, farebné a smutné. A myslím, že presne také sú aj Erbenove básne. Moderné, pretože na rozdiel od svojich súčasníkov písal epické texty. Farbené kvôli rôznorodosti básní. Smutné, pretože väčšina z nich sú balady.

Postavy básní sú rôzne. Nájdeme tam krásne devy, zlé macochy, vodníkov, ale aj kráľov, či mníchov. Daj je väčšinou fantastický, ale keď si to trošku premietneme do dnešného života, veľký rozdiel nevidno. Povaha ľudí zostáva rovnaká – niektorí sú dobrí a milí, iní zase chamtiví a závistliví.

Klasická literatúra má čo ponúknuť. Dôkazom je táto kniha. Stratila som sa v tajnej jaskyni spolu s matkou z knihy. Potom som sa ocitla v jazere spolu s vodníkom. A ilustrácie vás dokonale vtiahnu do deja. Určite to nebudú vyhodené peniaze, keď do nej zainvestujete.

Len taká malá ukážka: ilustrácie tu dole a v titulnom obrázku (a samozrejme obálka knihy) je práve z tohto vydania Kytice. Myslím, že ilustrátorka, Katarína Vavrová, urobila nádhernú prácu.

Výzor ako zrkadlo duše

Výzor často odráža ako sa cítime. Nielen na tvári a postoji, ale aj to čo máme oblečené, aký máme účes, či make-up. Ja keď sa cítim dobre, oblečiem sa krajšie ako zvyčajne. A keď si nalakujem nechty len tak, bez špeciálnej príležitosti, tak si pomyslím: Môj život je úžasný, som vyrovnaná sama so sebou, nič ma netrápi.

A na druhej strane, keď sa trápime, máme ťažšie obdobie, tak nám to vidno najmä na tvári. Na mne to je vidno, že nosím stále iba cop, legíny a tenisky. Lebo nechce sa mi rozmýšľať čo si oblečiem, je mi jedno ako vyzerám a vtedy o laku na nechty ani nemôže byť reč. A Oscar Wilde to svojim románom ukázal dokonale.

O čom román je?

Basil Hallward namaľuje portrét svojho známeho, Doriana Graya. Na nečakanú návštevu prichádza do ateliéru Lord Henry Wotton, priateľ Basila. Okrem toho, že sa mu obraz páči, zoznámi sa s Dorianom. So svojským postojom k životu Dorianovi vysvetlí, že je veľmi pekný mladý muž a svoj výzor by si mal strážiť, keďže raz pominie. Dorian si vtedy pomyslí, že by bol radšej keby on nezostarol a vek by naberal tento portrét. Pokojne by za to aj dušu vymenil.

Dorian si portrét vystaví doma, na čestnom mieste. Svoj deň napĺňa stretávaním sa s Henrym, chodením na rôzne večere, opery, divadlá. Zaľúbi sa do herečky v jednom divadle, Sibyl. Vzťah sa zdá byť úspešný, požiada ju o ruku a ona šťastne prijme. Avšak čím je viac zaľúbená, tým sa jej herecký výkon zhoršuje. Dorian vzťah ukončí a Sibyl spácha samovraždu.

Dorian sa naozaj správal otrasne a výčitky, najmä keď sa dozvie o Sibylinej smrti, sa začínajú prejavovať na portréte. Toto je naozaj najkratší úvod, aký som dokázala spracovať. Každopádne pointu ste určite zachytili a preto vám zvyšok neprezradím, aby ste si knihu prečítali. Čakajú vás ešte isté zvraty.

Prečo je dobré si knihu „Portrét Doriana Graya“ prečítať?

Kniha je rozhodne pohľadom do duše človeka. Odhalí nám, kto Dorian skutočne je. Zovňajšok nie je všetko, a rozhodne môže klamať. Aj jedna z postáv v románe hovorí, že Dorian vyzerá naozaj dobre a preto musí byť dobrým človekom. Tu nám Oscar Wilde odhaľuje povrchnosť spoločnosti 19. storočia. Za zamyslenie však stojí, zmenili sme sa odvtedy?

Krátka odpoveď: Nie.

Dlhá odpoveď: Ľudia sa rozhodne odvtedy nejakým spôsobom zmenili. Ale podstata človeka sa nemení. Oscar Wilde sa vtedy pohyboval vo „vyšších“ kruhoch spoločnosti. Tam výzor a bohatstvo znamenalo všetko. Tie ostatné vrstvy spoločnosti to rovnako považovali za dôležité, len mali iné problémy.

Dnes to majú ľudia podobné. Záleží nám na výzore. Veľa ľudí tvrdí, že výzor nie je dôležitý, čo je určite pravda. No aj tak sa namaľujú, alebo si kúpia nové topánky, aj keď ich nepotrebujú. A prečo je teda dobré si román prečítať? Ukáže nám, kam až taká márnivosť môže zájsť. Že akokoľvek sa snažíme, náš výzor bude vždy zrkadlom našej duše. My totiž nemáme taký obraz ako Dorian.

Román ako nástroj zápasu dobra a zla

Román, a vlastne literatúra ako taká, sa už stáročia používal ako nástroj na sprostredkovanie myšlienok, teórií a návodov. A zápas dobra a zla je večná téma. Tak prečo by tomu malo byť inak aj v najlepšom ruskom románe 20. storočia? Autor však tému spracoval úplne inak ako jeho kolegovia a za to som mu veľmi vďačná.

O čom román je?

Majster a Margaréta je vlastne román v románe. Prvá línia rozpráva o príchode diabla so svojou suitou do Moskvy. Svojimi počinmi vzbudia pozornosť ľudí, veď im nakoniec vyviedli niekoľko protivností. V istých pasážach máte pocit, že diabol vlastne prišiel poučiť ľudí. Aby neboli takí chamtiví, závistliví a dodržiavali pravidlá.

Druhá línia je o spisovateľovi, ktorého nazývame Majster, ktorý píše román o Ježišovi a Pilátovi. Pasáže z tohto románu tvoria značnú časť knihy. Majster sa zaľúbi do Margaréty, ktorá je ochotná spolčiť sa s diablom, len aby mohli byť spolu. Dejú sa tam naozaj čudné veci. Ťažko ich popísať bez prezradenia deju.

Michail Bulgakov odviedol naozaj dobrú prácu. Román je kvalitne napísaný a čitateľ sa od neho nevie odtrhnúť. Možno vás zarazí koľko nonsensu sa tam odohráva, ale verte mi, má to svoj účel. Autor posunul magický realizmus do úplne novej roviny.

Prečo je dobré si knihu „Majster a Margaréta“ prečítať?

Keď už nič iné, tak aspoň to, že román je najlepším ruským dielom 20. storočia by vás mohlo presvedčiť. Myslím, že toto tvrdenie je absolútne oprávnené. Aj keď sa tam nachádza veľa absurdností, stále je ten román reálny. Možno nestretnete diabla alebo hovoriaceho kocúra, ale keď si ich vlastnosti premietnete do ľudí, uvidíte to čo ja. Mozaiku ľudských charakterov.

Aj tu ide o klasický zápas dobra a zla. Správneho a nesprávneho. Môže účel svätiť prostriedky, nech už sú akékoľvek? Autor nejde až tak veľmi do hĺbky, ale sú to presne tieto otázky, ktoré sa vám vynoria po dočítaní tohto diela. Zaujímavé je, že tieto témy sa nachádzajú v oboch líniách románu. Autor nám chcel asi naznačiť, že ľudské správanie sa až tak nelíši aj keď rozdiel v dobe je okolo 2000 rokov.

A čo sa mi na románe páčilo najviac? Pravdepodobne to bude satira, ktorú pán Bulgakov použil na vykreslenie moskovskej spoločnosti v 30. rokoch 20. storočia spolu s počiatkami Sovietskeho zväzu. Prvé vydanie tohto diela bolo cenzurované a donedávna aj slovenský čitateľ mal prístup iba k prekladu tejto cenzurovanej verzie. No teraz máme možnosť prečítať si celý román, a rozhodne by som to využila. Po vyjadreniach niektorých politikov to dnes nevyzerá dobre ani so slobodou slova.

Aj domáca utópia má svoj potenciál

Utópia by mala byť ideálne miesto na život. Snaha vybudovať utopistickú krajinu tu vždy bola a vždy bude. Avšak zatiaľ sa to nepodarilo. Čo tomu vždy chýba? Kde nastane ten zlom, kde sa to pokazí? Často si mylne myslíme, že myšlienka stačí a už ju nedotiahneme do konca. Podstata utópie zabúda, že vždy tu bude nejaká opozícia.

Ideológia, a nech už je akákoľvek, nevyhovuje každému. Ľudia sú od prírody rozmanití, tak ako príroda sama. Preto ani jedna myšlienka nemôže vyhovovať všetkým. V každej spoločenskej skupine sa nájde aspoň jeden člen, ktorý je proti akémukoľvek nápadu. A tak je to aj s budovaním krajiny. Nikdy sa to nebude páčiť všetkým.

O čom kniha je?

Utópia v Leninovej záhrade rozpráva o komúne Interhelpo. To bolo družstvo vytvorené obyvateľmi Československa v strednej Ázii. Rudolf Mareček už zopár takýchto projektov vytvoril a spočiatku sa zdalo, že úspešne. A tak v Žiline rozpovedal, čo všetko ako komúna dokážu. Tento stolár z Moravy naverboval veľmi veľa ľudí, ktorí boli ochotní vzdať sa všetkého a odísť tisícky kilometrov ďaleko. Preč od všetkého, čo doteraz poznali.

Samozrejme, nič nebolo ideálne. Nastali komplikácie a škriepky už počas cesty. Ale Interhelpo sa vybudovalo a čo všetko sa udialo alebo neudialo si musíte prečítať sami. Autor, Lukáš Onderčanin, vám ukáže, že aj niektoré známejšie osobnosti šli za týmto snom, za touto utópiou. Medzi nimi bol napríklad aj otec Alexandra Dubčeka s celou rodinou, ale aj spisovateľ a učiteľ Peter Jilemnický.

Prečo je dobré si knihu „Utópia v Leninovej záhrade“ prečítať?

Táto kniha ma oboznámila s faktami, o ktorých som doteraz netušila. Pri čítaní absyntoviek sa vždy naučím niečo nové. No doteraz to bolo skôr prehlbovanie vedomostí. Avšak pri tejto knihe som sa naozaj dozvedela niečo úplne nové. Nemala som ani šajn, že nejaké komúny či družstvá ako Interhelpo vznikali. A už vôbec som nevedela, že sa to dialo aj na našom území.

Teraz neviem, či som jediná a mala by som sa hanbiť za svoju nevedomosť, alebo som jedna z mnohých. Každopádne, som veľmi rada, že naše dejiny poznám o čosi lepšie práve vďaka tejto knihe. Príbeh je veľmi pútavo písaný a tiež sa mi páči, že autor nám nevnucuje svoj názor. Dáva nám iba fakty, ktoré sú veľmi príťažlivo spracované. Ja som knihu prečítala veľmi rýchlo a myslím, že ani vy sa nebudete moriť s jej viac ako 400 stranami.

Myslím, že myšlienka tejto komúny bola vznešená. Vytvoriť spoločne niečo, čo bude slúžiť všetkým. Avšak, aj v tejto utópii sa zabudlo na ľudskú podstatu. Človek je tvor priečny, často neforemný. A pri projektoch ako bol tento, je to na škodu. To, že sa tým propagoval komunizmus sa nechcem zaoberať, o tom už snáď bolo napísané mnoho.  Preto by som sa chcela držať len tej myšlienky utópie. Ja som bola vždy idealista. A preto naozaj dúfam, že raz si vytvorím aspoň takú vlastnú domácu utópiu.