Kategória: Blog

Deväťdesiattri a jedna pravda navyše

Román „Deväťdesiattri“ od Victora Huga je skvostom francúzskej literatúry. Je krásnou ukážkou toho, že literatúra dokáže spojiť dejiny, emócie a pôžitok v jednom. Navyše, táto konkrétna kniha vás vyburcuje k akcii. Nenechá vás chladnými a budete chcieť niečo vykonať, niečo dobré a vznešené. Zároveň vás pripraví na všetky možné (a aj nemožné) prekážky, ktoré vás môžu na ceste stretnúť. To sa vo mne potešila časť mysle, ktoré nad všetkým príliš premýšľa. Yes, I am an overthinker!

Budete sa plaviť na mori, prechádzať vidiek po svojich, zavítate do parížskej krčmy (autor to môže nazývať ako chce, ale bola to krčma), bojovať a plakať nad padlými. Toto všetko zažijete popri rôznych názoroch, ako by republika mala vyzerať. Veď každý z nás má vlastný pohľad na vec, vlastnú pravdu. Či je len jedna?

O čom kniha je?

Victor Hugo opisuje udalosti roku 1793, čiže zmeny súvisiace s francúzskou revolúciou. Všetci vieme, že to nešlo úplne hladko a to nám ukázal aj sám autor. Rôzne krviprelievania, rôzne idey ako republiku viesť. Román sa dotýka najmä regiónu Bretónska a jeho obyvateľov. Aj tu bojovali proti sebe šľachtici a obyčajný ľud. Stará generácia proti novej. Monarchia proti republike. Tieto jatky (áno, presne tak by som to nazvala) neobišli ani rodiny, kde sa jej členovia navzájom pozabíjali.

Dej opisuje udalosti najmä okolo 3 mužov – šľachtic Lantenac, jeho prasynovec Gauvain a kňaz Cimourdain. Asi si vieme domyslieť, kto bojoval na ktorej strane. Možno by ste čakali, že nebudeme o nikom inom rozprávať iba o Robespierrovi, ale opak je pravdou. Veľa pozornosti nedostal. Román je veľmi zaujímavo písaný. Okrem všetkých tých hrozných vecí, opisuje aj krásne udalosti – prírodu, záchranu detí, zanietenie matky, lásku k blížnemu.

Prečo je dobré si knihu „Deväťdesiattri“ prečítať?

Vo svetle nedávnych udalostí som čakala, že po prečítaní tejto knihy to bude poriadna depka. Veď to poznáte – Hugo a Balzac nie sú práve veselí páni. Ale ako som len rada, že som sa mýlila a knihu prečítala. Totižto doma mám skrátenú verziu určenú pre žiakov stredných škôl (to je tak keď nakupujete z online antikvariátu). No po prečítaní prvých pár strán som vedela, že potrebujem vedieť viac. Vďaka internetom som našla, čo som hľadala (a tiež sa zo 100 strán stalo 380). A rozhodne to neľutujem!

Hovorí sa, že toto je Hugova najlepšia kniha a musím priznať, že som to cítila. Z románu idú neskutočné emócie, dokážete tam byť priamo s postavami, priamo v deji. Navyše, pozorovať tie zmeny v myslení a správaní ľudí je veľmi osviežujúce. Máte chuť si s nimi zakričať: Vive la révolution! Vive la république! Jednoducho tam chcete byť.

Tiež ma zaujala krásna myšlienka, keď sa Gauvain rozprával s Cimourdainom. Gauvain hovoril o svojej vízii republiky a zmeny (ktorá sa značne líšila od ostatných) a povedal, že revolúcia znamená svornosť a nie teror a že všetky ušľachtilé myšlienky budú zneužité krutými ľuďmi. A to sa ma veľmi dotklo. Už len z toho dôvodu, že presne to sa teraz v našom svete deje. Dobré myšlienky sú zneužité v prospech krutých ľudí. Pravda je prekrútená a po čase už nikto nevie, čo tá pravda vlastne je. Teraz je len na ostatných, ktorú „pravdu“ si vyberú, za čo sú ochotní bojovať.

Výber z esejí Virginie Woolfovej

Výber z esejí Virginie Woolfovej, ktorý som prečítala, je naozaj jedinečný. Okrem toho, že témy sú rôzne, nenájdete ani podobnosť medzi esejami s rovnakou témou. Vždy vás dokáže zaskočiť. A ako veľmi som sa chcela vyhnúť vojnovej tematike, nepodarilo sa. Posledná esej zbierky sa týka práve druhej svetovej vojny.

Vždy som obdivovala knihy Virginie Woolfovej. Niekoľkokrát som čítala „K majáku“ a „Pani Dallowayovú“. No až pri tejto knihe mi došlo, že aj autori sú len ľudia. Nežijú celý život zatvorení v jednej miestnosti odlúčení od sveta. Žijú ako my ostatní, vnímajú čo sa deje okolo. Bojujú za mnohé veci. Majú chyby. Vedia sa však lepšie vyjadriť k tomu, čo sa okolo deje.

O čom kniha je?

Tento konkrétny výber z esejí Virginie Woolfovej je rozdelený do niekoľko častí – o čítaní a písaní, o živote, o ženách a ešte jednu poslednú časť, ktorej sa ťažko hľadá názov. Každá esej v knihe je neopakovateľná a je plná rôznych myšlienok. Autorka nám ponúka svoj jedinečný pohľad na rôzne veci, väčšinou sa však týkajú literatúry.

Pri čítaní zistíte, že mala neskutočný prehľad o svete literatúry. Nebála sa kritizovať, ale tiež vedela veľmi oceniť. Jej eseje sú niečím výnimočné, ako keby dýchali, mali vlastný život – dušu. Niektoré dokonca pripomínajú poviedky. Neviem, či existujú v slovenskom preklade. Priznám sa, že som to ani nezisťovala. Rozhodne stoja za prečítanie.

Prečo je dobré si výber z esejí Virginie Woolfovej prečítať?

Hneď na úvod ma zaskočila jej myšlienka, že eseje sa majú čítať a písať najmä pre radosť. To bol pre mňa úplne nový pohľad na vec. A pritom je to tak zvláštne – veď moje vlastné príspevky na blogu sú esejami. A píšem ich pre radosť. No až keď som to videla takto napísané, mi to docvaklo. Nikdy som si nemyslela, že eseje majú mať túto funkciu, no keď sa nad tým hlbšie zamyslím, literatúra ako taká spočiatku slúžila pre radosť. Aspoň si to myslím.

Ďalším dôvodom prečo si túto zbierku prečítať, je feminizmus. Sama autorka bola feministkou, preto nie je prekvapivé, že o tejto tematike aj písala. Ale vedela, že myšlienky nestačia, že treba konať. Písala sama o sebe ako o pokrytcovi, ktorý chodí na stretnutia žien, kde s nimi vykrikuje rôzne heslá o boji pre ich práva. No potom si vždy uvedomila, že ona má všetko čo tie ženy mať nebudú a nevie ako im naozaj pomôcť. Uvedomovala si rozdiely v spoločnosti, a aj to, že ona patrila k tej vyššej vrstve.

A nakoniec ma dostala úplne posledná esej v tejto zbierke a to boli myšlienky o mieri počas bombového náletu. Virginia Woolfova prežila obe svetové vojny a nerozumela veľa veciam. Nechápala, prečo majú ľudia potrebu si ubližovať takýmto spôsobom. Tiež sa zamýšľa nad tým, že keby nebolo Hitlera, či by sa vojne dalo zabrániť. Či by sa chlapci na oboch frontoch nemohli dohodnúť na spoločnom mieri. Či po nejakom čase príde ďalšia vojna?

Mne trochu až nahnalo strach, že týmito otázkami sa zaoberali už mnohí ľudia a stále to musíme riešiť dookola. V každej dobe sa nájde človek, ktorému jednoducho nestačí, čo má a chce viac. Chce to, čo majú druhí. A nerozumie, že aj keď si to vezme násilím, nikdy to skutočne mať nebude, nech je to čokoľvek. Nebude šťastný, lebo nikdy to nebude dosť.

Majú noční pútnici nádej?

Reportážny román „Noční pútnici“ nás prevedie cestou detí v Ugande. Prečítame si o ich únose, o ich vycvičení na vojaka, o ich zabíjaní, pokusoch o útekov, príchodu do centier a ich návrate do života. No vrátia sa naozaj? Vyzerá to tak, že nocou budú putovať až do konca svojich životov. No ani potom nemusia mať pokoj. Ich duša bude putovať ďalej.

O čom kniha je?

Reportáž „Noční pútnici“ hovorí predovšetkým o konflikte v Ugande. A o deťoch. Partizánske oddiely tvorené deťmi bojujú za niečo, čomu samé nerozumejú. No ich vodca je presvedčivý. Okrem toho, že deti unesie z ich domov, zatiaľ čo ostatní podpaľujú dedinu, zavlečie ich do džungle, kde z nich urobí „pravých“ vojakov. Ich prvou skúškou je zabiť.

Veľa detí sa snaží z džungle ujsť – boja sa, nechcú zabíjať. No veľa detí útek neprežije – zabijú ich skôr než sa začnú cítiť v bezpečí. No pre tých pár šťastlivcov sa v Gulu nachádzajú centrá, kde sa im snažia pomôcť prekonať tú to traumu. Vrátiť ich do bežného života. Je to však možné? Dokážu sa deti zbaviť tých otrasných spomienok?

Nemajú to ľahké – odsudzuje ich spoločnosť, vlastná rodina, dokonca aj ich viera. Pri boji ako je tento, nie je jednoduché ukázať na to, čo je zlé. Samotní obyvatelia krajiny nevedia, kto je na ich strane. Už totiž necítia podporu ani ugandskej armády, ani partizánov. Tak prečo stále bojujú? Za koho?

Prečo je dobré si knihu „Noční pútnici“ prečítať?

Kniha trochu otvára bránu do nášho vnútra – čo nás poháňa? Odvaha, strach, láska, pomsta? Celý konflikt v Ugande začal už veľmi dávno. Kedysi bolo v Afrike veľmi veľa kmeňov (a stále tam sú) a tí sa neustále medzi sebou bili. Po kolonizácii Afriky vznikli rôzne štáty. A na území jedného štátu bolo viac kmeňov a ešte aj nejakí tí Európania. Samozrejme, každý si predstavoval riadenie krajiny inak. A tak konflikt pokračoval.A takto by sme mohli pokračovať až ku dnešnému dňu.

Okrem politiky sa v Ugande do toho zamiešalo aj náboženstvo. Kmene veria na rôznych duchov, vzdávajú im obety, stavajú im svätyne, modli sa k nim (rovnako ako u nás pár storočí dozadu). Európania k nim priniesli kresťanstvo, zo severu sa k nim dostali aj moslimská, či hinduistická viera. Takže teraz je tam taký mix – ľudia veria, z každého náboženstva niečomu. Netreba si zase predstavovať úplný mix – je pravda, že sa z niektorých obyvateľov stali ortodoxní kresťania, moslimovia a hinduisti. Ale väčšina ľudí okrem týchto „nových“ náboženstiev, stále verí aj na tých duchov.

A teraz ľudia už nevedia koho si pohnevali, ako, a nevedia ako túto skazu odčiniť. Už nechcú žiť v konflikte. Chcú mať pokoj, chcú pokojne žiť. Nepomáha im nikto – ani partizáni, ani ugandská vláda a ani svet. Ale ich deti sú stále v noci unášané a cvičené na zabíjanie. Hovorí sa, že detská duša je čistá, ale dokáže byť čistá aj po všetkých vraždách, ktoré musia spáchať?

Dočítate sa, že deti, ktorým sa podarí dostať z džungle a úspešne prejdú programom na prispôsobenie sa normálnej civilizácii, často utekajú späť do džungle. Nie preto, že by tam chceli ísť. Ale spoločnosť ich tak odsudzuje, že sa necítia vítaní. Ak nemajú dostatok peňazí na odsťahovanie sa do iného mesta v Ugande, stále sú v očiach ľudí zatratení a boja sa, že im prinesú nešťastie za skutky, ktoré napáchali ešte v džungli. Existuje pre nich nádej?

Štvanice a úloha ženy

Román „Štvanice“ som sa rozhodla poňať v dvoch líniách. Prvá je tá feministická – áno, ženy to mali vždy ťažké, ale vidieť to čierne na bielom niekedy pomôže. Minimálne vás to utvrdí v tom, kam sme sa už odvtedy posunuli, no zároveň zistíte, že je pred nami ešte dlhá cesta. Druhá línia sa točí okolo závisti a chamtivosti. Každý z nás tieto pocity občas máva.

Myslím, že s druhou líniou by bolo spokojný aj samotný autor románu. S tou prvou už asi nie. Ale to mi nevadí. Treba poukázať na to, že to, čo bolo kedysi normálne a bežné, teraz nie je normálne. Bohužiaľ bežné áno.

O čom kniha je?

„La Curée“ alebo v češtine „Štvanice“ je druhým románom z 20. dielneho cyklu od Émila Zolu. Musím povedať, že diely nečítam za sebou, zatiaľ som prečítala „Nanu“ a „Zabijaka“, čo sú diely až po „Štvanici“. Ale zatiaľ mi to nevadí. Všetky romány však odrážajú spoločnosť vo Francúzsku. A autor ako jeden z prvých, nezobrazoval len vyššiu spoločnosť, ale aj tie nižšie vrstvy. Avšak táto konkrétna kniha, odráža život aristokracie.

Aristide Saccard sa ožení po druhýkrát, avšak tento sobáš je skôr obchodnou transakciou. On potrebuje peniaze, pretože chce zbohatnúť na prestavbe Paríža a jeho žena Renée je tehotná, a tak potrebuje zachrániť reputáciu. Je od neho oveľa mladšia a postupom času sa začne nudiť. So svojim nevlastným synom Maximom sa veľmi zblíži. Po istom čase až príliš.

Román zobrazí všetko, čo od románu čakáte – ľúbostné pletky, okázalé bály, nádherné domy, očarujúce šaty a šperky, Paríž 19. storočia, politika, intrigy, smrť.

Prečo je dobré si knihu „Štvanice“ prečítať?

Život žien nebýval v 19. storočí veľmi vďačný (nie že by bol teraz ľahký, ale je rozhodne lepší). Môže sa zdať, že nič nemuseli robiť, ale nie je to celkom tak. V prvom rade sa museli vydať, čím skôr, tým lepšie. Vydaj im zaistili dve veci – krása a bohatstvo. To druhé bolo samozrejme dôležitejšie.

Potom museli reprezentovať. Okázalé bály a najmodernejšie šaty nesmeli chýbať v šatníku ani jednej ženy. Navštevovali sa navzájom, aby získali informácie a klebety. Stále dobre vyzerať, stále sa usmievať bolo veľmi dôležité. Ich muži mali z toho totiž profit. Ak sa žena zapáčila niektorému z mužských hosťov, často to viedlo k novým obchodom.

Môže sa to zdať ako málo, ale rozhodne to bolo veľmi časovo náročné. A všetko naokolo pripomínalo lovy zvierat, tzv. štvanice. Aj teraz máme všetci tendenciu byť vo všetkom prví, najlepší. Často na úkor dôležitých vecí ako sú zdravie, vzťahy a psychika. A pritom to nikto neocení, skôr to má opačný efekt. Prichádza závisť a chamtivosť. A to boli aj hlavné témy Zolovho románu.

Takže nabudúce, keď začneme pociťovať závisť, skúsme sa zamyslieť nad tým, čo všetko ten človek musel urobiť a obetovať, aby sa dostal tam kde je. Keď našim vnútrom bude lomcovať chamtivosť, spomeňme si koľko toho máme a že to stačí. Sú tu iní ktorí nemajú takmer nič. Možno keď to vo vás bude takto vrieť, prispejte radšej na charitu. Myslím, že ten pocit s vami zostane dlhšie.

Kto sa bojí spoločnosti?

Strach je v každom z nás, každý z nás sa bojí niečoho iného. No všimla som si, že v poslednej dobe má moja generácia strach ísť do spoločnosti (oslavy, svadby, plesy, väčšie udalosti). Priznajte sa, koľkokrát ste si za posledný rok povedali, že niekam nejdete, lebo tam bude veľa ľudí?

Ja to ani neviem spočítať, a to som mala spoločnosť vždy rada. Možno za to môžu všetky tie dni v karanténe, ale mám pocit, že to používam iba ako výhovorku. Totižto nechcem stále dookola odpovedať na otázky „kedy sa vydáš“ a „kedy budeš mať deti“. Mám rada plány, ale toto sú dve veci, na ktoré som nikdy plán nemala a ani si ho nechcem vytvoriť. Musím priznať, že to nie sú moje priority. A všímam si, že nie som jediná.

O čom kniha je?

„Kto sa bojí Virginie Woolfovej?“ Táto absurdná dráma má 3 dejstvá. Jedno napätejšie ako druhé. Príbeh sa odohráva okolo dvoch manželských párov v 50. rokoch 20. storočia. Pre úplné pochopenie príbehu si predstavte toto obdobie. Niektoré veci nefungovali tak, ako teraz. Napríklad ženy boli väčšinou doma, nepracovali, muži mali zastávať úctyhodné posty, atď.). Martha a George boli pár už dlhé roky, zatiaľ čo Honey a Nick boli zobratí len pár mesiacov.

Martha a George sa tak trochu vidia v mladšom páre, a možno práve to spustí tú dávku emócií, ktoré sa tam objavia. Viac vám nepoviem, lebo by som vám vlastne vyrozprávala celý dej. Ale čo vám poviem je, že nenechajte sa oklamať počtom strán. Kniha je tenučká, má asi 120 strán. Ale je náročná. Kniha vás úplne emocionálne vyčerpá, to vám sľubujem.

Prečo je dobré si knihu „Kto sa bojí Virginie Woolfovej?“ prečítať?

Kniha rozpráva o spoločnosti, o jej očakávaniach a sklamaniach. V tej dobe bolo nutné vydať/ oženiť sa čím skôr. Muž musel mať dobre platenú prácu, žena mala byť v domácnosti. Mali mať dve a viac detí, auto a dom so záhradou. Mať moderné a čisté oblečenie bolo samozrejmosťou a najnovší účes nutnosťou. A ak to niekto nemal, bol v radare všetkých naokolo. Bol zvláštny, neúplný.

Presne toto nám ukazuje aj príbeh drámy, aj keď možno trochu vyhrotenejšie. Zároveň je to však dobré, rýchlejšie si uvedomíte o čo presne ide. Všimnete si súvislosti, ktoré by vám mohli uniknúť, keby ste sa nezamysleli aj nad obdobím, v ktorom sa to odohráva. A v podstate máme podobnú situáciu dodnes.

Aj teraz vás všetci chcú vydať/ oženiť čím skôr. Musíte mať deti, lebo sa to patrí. Avšak teraz je tu aj iný fenomén, a to je ignorancia. Niektoré páry sa vzali a veľmi chcú mať deti. No nedarí sa, alebo nemôžu, jednoducho to nejde. No okolie to nezaujíma, stále sa budú vypytovať, kedy tie deti už konečne budete mať. Ignorujú, že možno trpíte, trápite sa a moríte tou istou otázkou. Avšak okolie sa nezaujíma o vaše dôvody a vysvetlenia. Spoločnosť je spokojná, že splnila svoju úlohu – pripomenúť vám, čo vám chýba.

Na druhej strane, deti možno vôbec nechcete. A tu sa tiež nestretnete s pochopením. Veď ako môžete také niečo vôbec povedať. Všetci majú deti, aj vy musíte. Rovnako sa dostávame k ignorancii, dôvody nikto nechce počuť. A keď náhodou deti máte, tak ich buď nemáte dosť, alebo nemáte správnu kombináciu a pomer dievčat a chlapcov.

Výsledok je, že nikdy nikomu nevyhoviete. Keď idete do spoločnosti, bojíte sa, čím ste zase sklamali. Čo nemáte a čím sa vymykáte nejakému pomyselnému štandardu. A vtedy sa spoločnosť pre vás stáva nočnou morou a asi preto sme my, mladšia generácia, takí „uzavretí“ a „asociálni“.

Cigán – nepriateľ číslo 1?

Keď sa stane nejaká tragédia, alebo keď je pred voľbami, politici hľadajú verejného nepriateľa číslo 1. Niekoho proti komu bude celé Slovensko bojovať. Kniha „Cigán je Cigán“ ukazuje, že týmto nepriateľom sú už roky Rómovia. Všetko zlé čo sa okolo nás deje väčšinou putuje ich smerom. A nedajbože keď náhodou nejaký Róm spácha zločin. Treba predsa obviniť všetkých Rómov, veď sú rovnakí.

Nedávne udalosti z Michaloviec sú presným príkladom tohto ukazovania prstom. Smutné je to, že si na tom niektorí politici urobili predvolebnú kampaň a myslím, že nie práve fér kampaň. Neuvedomujú si koľko utrpenia spôsobujú ostatným ľuďom. Ale pre zisk všetko, nie?

O čom kniha je?

Kniha nám ukazuje malé kúsočky životov rôznych ľudí. Autorka podáva svedectvá Rómov, ktorí si všeličo zažili, ale dokázali nejako prežiť. Príbehy v knihe pochádzajú z Rumunska, Bulharska, Slovenska, Poľska, Maďarska a Čiech. Dozvedáme sa, ako Cigáni museli zmeniť spôsob života a tiež im nikto neukázal ako. Sme pozorovateľmi ich prispôsobovania sa nášmu svetu, pre nich neznámemu. Autorka nešetrí kritikou a poukazuje, koľko rôznych ťažkostí Rómovia majú a prečo sa vlastne do nich dostali. Problémy z knihy sa vám budú zdať povedomé. Aj keď kniha prvýkrát vyšla pred viac ako 15 rokmi, stále sú to tie isté problémy.

Prečo je dobré si knihu „Cigán je Cigán“ prečítať?

Táto reportáž mi len potvrdila, že populizmus dokáže úplne všetko. Kvôli nejakej myšlienke, že životný štýl Rómov nie je pre ľudstvo vhodný (podľa mňa bol len nepochopený), sa európski lídri dohodli, že zakážu kočovný život. A tým to haslo. Ale už nikto nepomyslel na to, že oni nemajú pozemky a domy kam by sa mohli vrátiť.

Takže od tohto bodu sa začalo všetko odvíjať. Rómovia pochopili, že musia mať peniaze, aby si mohli kúpiť pozemok, dom, či byt. Niektorí začali pracovať, iní kradnúť a ďalší žobrať. Už ako komu vyhovovalo. Dopadlo to presne tak, ako by to dopadlo aj s inými ľuďmi – v každej skupine ľudí (nie len čo sa etnika a rasy týka, ale ktorejkoľvek spoločenskej skupiny) sa nájdu aj nepoctiví ľudia, takže viniť z toho celú skupinu je nezmysel.

Naši lídri sa spoliehali, že s odchodom kočovného života sa Rómovia vzdajú aj svojej kultúry a zvykov. V tom sa mýlili, vzdali sa niečoho, ale nie všetkého. Ale prečo by mali? Rešpektujeme zvyky a tradície iných etnických a náboženských skupín, tak prečo nie tie rómske? Keď už sme pri tej téme, aj my by sme sa mohli zriecť zopár zvykov a tradícií, ktoré sú nezdravé a sexistické.

Problémy, ktoré „máme“ s rómskou komunitou a ktoré sú spomínané v knihe, sú hygiena, hlučnosť, kradnutie, neprispôsobilosť, atď. Bohužiaľ, tieto problémy sú tu stále. Naši lídri vedia ukázať prstom, ale ešte som ich nevidela tieto problémy riešiť. Iba pred voľbami sa im vždy zapáči určiť si verejného nepriateľa číslo 1 a väčšinou to vychádza na Rómov. Sú obeťou populizmu rovnako ako LGBTQAI komunita, migranti, alebo ženy podstupujúce interrupciu. Veď keď upriamia pozornosť na nich, nezostane dosť kamier, aby zabrali korupciu na najvyšších miestach.

Asi všetci máme nejaké predsudky. Možno nie voči Rómom, ale nejaké predsa. Tieto predsudky pramenia zo strachu z nepoznaného. Skúste sa tohto strachu zbaviť a objavovať nové kultúry. Začnite knihou, dokumentom, alebo nejakou prednáškou. Urobíte tak niečo pre seba, ale aj pre ľudstvo. Je lepšie čerpať z vlastnej skúsenosti, ako zo „skúsenosti“ iných. Vtedy zistíte, koľko rozprávkarov vo svojom živote poznáte.

Rok 2023 a knižné výzvy

Rozhodla som sa, že rok 2023 bude môj rok! Mám toho v pláne naozaj veľa. Okrem knižných plánov, ku ktorým sa vyjadrím nižšie, mám veľa turistických plánov. Taktiež si chcem zlepšiť kondičku, posúvať hranice toho, čo dokážem po fyzickej ale aj psychickej stránke. A hlavne nechcem stratiť motiváciu.

Bude rok 2023 bohatší na počet prečítaných kníh?

To dúfam! Minulý rok som prečítala iba 16 kníh, tak som zvolila nejaké opatrenia, aby sa mi to podarilo. V prvom rade som si urobila kalendár, kde si chcem každý deň odškrtnúť, že som čítala. Nezáleží na tom koľko strán. Aj riadok sa počíta. Potom som si napísala zoznam kníh, ktoré chcem tento rok určite prečítať. Je ich 28, čo je o 12 viac ako minulý rok. A posledný krok bol, že som si do čitateľského denníka pripravila 100 políčok na prečítané knihy. Takže čokoľvek medzi 28 a 100 bude úspech.

Tých 28 kníh, čo chcem prečítať sú opäť rôzne. Patria tam samozrejme absyntovky: „Cigán je Cigán“, „Noční pútnici“, „Papuša“, „Orgia“. Budem veľa čítať Virginiu Woolfovú, alebo o nej: „Kto sa bojí Virginie Woolfovej?“, „Vybrané eseje“ a „Vybrané listy“. Bude tu samozrejme aj klasika: „Červená ľalia“, „Marína“, „Sklenený zvon“. Ale prečítam niečo aj z novších kníh: „Chatrč“ a „Dámsky gambit“. Veľkou novinkou bude, že si prečítam aj komiksy o Tintinovi. A takou čerešničkou na torte bude kniha „Expedícia“ o lete balónom na severný pól.

Aké novinky priBUDNÚ na blogU?

Chystám nejaké novinky aj čo sa týka štruktúry blogu. Možno ste si už všimli, že som pridala novú sekciu „News“ už minulý rok. Pridávam tam prehľad na mesiac a knihy, ktoré práve čítam. Ďalšou novinkou bude, že pridám ďalšiu sekciu – Reading listy. Pramení to z toho, že milujem zoznamy, plánovanie a organizovanie. A asi sa čudujete prečo anglický názov – jednoducho preto, že som nenašla krajší slovenský ekvivalent.

Ale blog bude vychádzať tak ako doteraz, každú nedeľu. Len jednu nedeľu v mesiaci nevyjde klasický článok, ale reading list. A samozrejme budú vychádzať aj minirecenzie, len už nie tak často. Už pribudnú iba spolu s novým blogovým článkom.

Všetkým Vám želám veľa úspechov a splnených predsavzatí do roku 2023!

KNIHY V ROKU 2022

Tento rok som bola na čítanie skúpa. Pre niektorých je to možno veľa, pre iných extrémne málo, ale sama som prečítala iba 16 kníh. Na moje pomery je to veľmi málo. Ale vo víre všetkých udalostí roku 2022 som jednoducho nemala chuť na čítanie. Veľa k tomu prispela únava z práce, zdravotné problémy a keďže v práci stále sedím, mala som väčšiu chuť stráviť voľný čas pohybom. Musím však priznať, že to, že som nečítala tak často som si vyčítala.

To najlepšie, čo som v roku 2022 prečítala

Priatelia o mne vedia, že milujem klasiku a milujem absyntovky. A presne v tomto duchu sa tento rok niesol. Úplne za najlepšiu knihu tohto roku považujem „Cesta“ od Cormaca McCarthyho. Nečítala som ju prvýkrát a stále ju považujem za skvelú. Táto kniha má všetko – napätie, emócie, silný príbeh. Rovnako sa u mňa zaradila aj do kategórie najlepšia fikcia.

Najlepšou „non-fiction“ pre mňa bola rozhodne „Utópia v Leninovej záhrade“ od Lukáša Onderčanina. Ako som spomínala, absyntovky mám rada. Považujem ich za náučnú literatúru, pretože vždy sa naučím niečo nové. Tu som sa dozvedela o komúne Interhelpo a bola to časť našich dejín, o ktorej som ani netušila.

Najlepšou básňou, a v tomto prípade básnickou zbierkou, je pre mňa „Kytica“ od Karla Jaromíra Erbena. Vybrať si z nich iba jednu bolo nemožné. V tomto prípade veľa k tomu prispelo aj to, že som ich prvýkrát čítala v slovenčine, za čo patrí obrovská vďaka Ľubomírovi Feldekovi. Tiež je tak nádherne ilustrovaná, že sa inak ani nedalo.

Najlepším a zároveň najväčším prekvapením bola „Majster a Margaréta“ od Michaila Bulgakova. Asi som skôr čakala niečo na štýl Dostojevského a našla som Márqueza. Rozhodne sa to dobre čítalo, nie sú tam veľmi zdĺhavé vnútorné monológy a stále sa tam niečo deje.

A najlepšou klasikou pre mňa boli tento rok dve knihy. Nevedela som si vybrať. „Starec a more“ od Ernesta Hemingwaya je rovnako kniha, ktorú som čítala už asi miliónkrát, ale vždy sa k nej rada vraciam. Stále jej príbeh považujem za veľmi silný. Druhou bol „Portrét Doriana Graya“ od Oscara Wilda. Tiež to nebolo moje prvýkrát, ale stále ma dokáže prekvapiť Dorianova povaha.

To, čo sa mi už nevošlo do kategórií

Nakoľko som v roku 2022 neprečítala veľa kníh, prečítala som silné knihy. Za zmienku určite stoja „Hodiny“ od Michaela Cunninghama, ktorú považujem za veľmi emotívnu knihu. Zaoberá sa témami, ktoré sú stále aktuálne. A slovenskí čitatelia sa tento rok dočkali aj prekladu, takže odporúčam!

„Červený a čierny“  od Stendhala je tiež klasika, ale má taký iný rozmer. Nepoučuje priamo, no z následkov, ktorým musela hlavná postava čeliť sa vám zatočí hlava. Číta sa síce ťažšie, ale stojí to za to.

Kniha, ktorá si podľa mňa zaslúži viac pozornosti je „Na dne v Paríži a Londýne“ od Georga Orwella. Nie je to jeho klasika ako „Farma zvierat“ či „1984“, je to skôr esej, ale rozhodne je zaujímavá a pochopíme, kde Orwell bral inšpiráciu aj na jeho ostatné diela.

Radosť mi opäť raz urobila kniha „Na ceste“ od Jacka Kerouaca. Precestovala som s ním Ameriku a zase mám na tento román iný pohľad. Zaujímavé sú tiež eseje na začiatku knihy vo vydaní, ktoré mám ja (Original Scroll).

Okrem vyššie spomínaných som prečítala ešte nejaké romány a autobiografie. Väčšinou francúzske. Za zmienku určite stoja „Strašné deti“ od Jeana Cocteaua alebo „Avec mon meilleur souvenir“ od Françoise Saganovej.

V roku 2022 som možno nevenovala toľko priestoru čítaniu ako zvyčajne, no rozhodne som prečítala kvalitné knihy. Každú jednu z nich by som odporučila. Už treba len dúfať, že nový rok, bude na čítanie ústretovejší.

Červený je hnev

Červený a čierny, román francúzskeho autora Stendhala, rozpráva príbeh Juliena Sorela. Mladého, emóciami zmietaného a ambiciózneho muža. Mal však jeden neduh – myslel si, že ho všetci nenávidia, že mu všetci prajú len to zlé. Tak aby sa pripravil, bol tým prvým, ktorý nenávidel ostatných. Hneval sa na celý svet.

Julien mal predsudky voči ľuďom z vyššej vrstvy spoločnosti. Bol tak totiž vychovaný. Tento hnev a nenávisť sa mu však vypomstili. Poučme sa aspoň my z jeho chýb a nedovoľme aby hnev vládol našim rozhodnutiam.

O čom kniha je?

Román rozpráva príbeh Juliena Sorela. Naučil sa Bibliu po latinsky, od slova do slova, a tým vytvára dojem, že rozpráva plynule latinsky. Najmä si ho bohatý pán ako učiteľa pre svojich synov. O žití v ich domácnosti a o všetkých zápletkách tam rozpráva prvá časť knihy. Nezabúdajme, že je to v prvom rade román, takže očakávajte ľúbostnú zápletku.

Druhá časť knihy rozpráva o tom, ako Julien šiel študovať za kňaza. Jeden z kňazov si ho veľmi obľúbil a dohodil mu prácu u jedného z pánov. Od písania listov prešiel aj k zodpovednejším úlohám a pán si ho veľmi obľúbil. Avšak pán má aj nádhernú a múdru dcéru …

Zápletka sa tak zauzlí až skončí tragicky. Ale pri čítaní si uvedomíte, že práve tam to celé spelo. Že nebolo inej možnosti.

Prečo je dobré si knihu „Červený a čierny“ prečítať?

Tento konkrétny román neslúži len na potešenie a kreslenie máp ľúbostných afér Juliena Sorela, aj keď sa môžu zdať ústredným motívom. Autor tak kritizuje dobu po páde vlády Napoleona (sám autor ale aj jeho postava Juliena boli jeho veľkí obdivovatelia). Hlavnou témou sa tak stáva aj to, ako sú historické udalosti zacyklené. Vždy je tu nejaký panovník (a je jedno či je to kráľ, cisár, generál, diktátor, atď.), po nejakom čase padne a nastáva kríza. Ale ľudstvo sa vždy pozbiera, nájde si nového panovníka a zase sa to začína od znova. Tiež to ukazuje, že my ako ľudstvo sme nepoučiteľní (viď naše súčasné udalosti).

Stendhal bol tiež veľkým obdivovateľom Voltaira a mnoho čerpal z jeho diela Candide alebo Optimizmus. Otvorene kritizoval katolícku cirkev a jej reprezentantov. Jeho peru neunikla najmä povrchnosť kňazov (vodu kážu, víno pijú). Tiež poukázal na skazenú morálku ľudí. Všetci sú individualisti a idú si len za svojím vlastným cieľom, nehľadiac na city či pozíciu ostatných.  

Táto kombinácia romantickej stránky knihy a politickej satiry v mnohom inšpirovala aj iných významných autorov a myslím, že aj stále inšpiruje. A môže inšpirovať aj nás. Minimálne v tom, že je dôležité nemať ružové okuliare. Ale tiež netreba všetko vidieť iba čierno, či červeno. Treba sa na veci pozerať neutrálne, bez prílišných emócií.

Symboliku farieb v názve románu Stendhal nikdy nevysvetlil, takže sa len môžeme domnievať, čo tým myslel. Väčšina literárnych kritikov sa zhoduje na tom, že čierna reprezentuje cirkev a červená armádu. No ja si však myslím, že išlo o uhol pohľadu. Pretože Julien veľmi často podliehal svojim emóciám a najčastejšie to bol hnev (červená) a nenávisť (čierna). A ani my by sme sa nemali riadiť týmito dvoma emóciami – spoiler alert: Julienovi to neprinieslo nič dobré.

La Citoyenne a vplyv minulosti

Román La Citoyenne je o dokázaní, že každý z nás má svoju hodnotu. Má čo svetu ponúknuť. Že by sme nemali byť posudzovaní na základe minulosti našich predkov. Tá predsa nehovorí o nás. Je krásne vidieť, že ľudia stále bojujú za seba. Nechcú upadnúť do zabudnutia.

Nejaký psychológ určite nájde štúdiu, že minulosť našich predkov nás ovplyvňuje a s tým súhlasím. No netvorí hlavnú časť osobnosti človeka.  Vyvíjame sa, každá skúsenosť nás dotvára. A minulosť, či tá dobrá alebo zlá, nás môže posunúť ďalej. Môžeme sa aspoň zamyslieť nad tým, akým chceme byť človekom.

O čom kniha je?

Autorka rozdelila román do dvoch častí. V tej prvej hovorí o svojom detstve, ako s rodičmi žili v rôznych bytoch, o tom ako otec tlačil noviny a ako sa im často striedali gazdiné. Vidíme, ako sa malému dievčatku pomaly začínajú otvárať oči, ako dospieva. Zistí o svojich rodičoch veľa, ale v podstate nič. Zistí, že sú červení, komunisti, ale ešte nerozumie čo to znamená. V ich obývačke sa stretávajú často rôzni ľudia, ktorých volá krstným menom, no nerozumie, že sú to poprední spisovatelia tej doby.

Druhá časť je už o autorkinej dospelosti, keď už je oveľa staršia. Snaží sa čitateľom ukázať, že nemala úplne ľahký život a presadiť sa ako spisovateľka a scenáristka nebolo ľahké. Stále ju všetci porovnávali s rodičmi, bránili jej uspieť kvôli minulosti, ktorú nedokázala ovplyvniť. No presadila sa a má čo ponúknuť. Ukazuje nám, že na politike nezáleží, že aj ona sama je človekom, že je občiankou Francúzska a preto má rovnaké práva ako ostatní občania.

Prečo je dobré si knihu „La Citoyenne“ prečítať?

Keď dospievame, všetci chceme vyjsť z tieňa našich rodičov. Chceme dokázať im, ale aj všetkým ostatným, že sme dobrí v tom, čo robíme, že sa vieme o seba postarať a že nás dobre vychovali.  O čosi ťažšie to však majú deti slávnych ľudí, pretože všetci naokolo a aj úplne cudzí ľudia vedia, čo sú ich rodičia zas. Keď sú to veľmi dobrí ľudia, tak všetci čakajú čo sa z tých stane a keď sú to nie veľmi dobré, tak predsa z nich nemôže vzísť nič dobré. Teda, to je asi taký všeobecný postoj.

Preto sa ani autorke nečudujem, že musela celý život dokazovať, že nie je ako jej rodičia, že nikde nevnáša politiku a bojuje sama za seba. Samozrejme, že sa stretáva s rodičmi, veď sú to jej rodičia. Nie sú to zlí ľudia. Len majú iné politické presvedčenie ako väčšina ľudí teraz. Ale vtedy to nebolo nezvyčajné. Avšak ľudia často a rýchlo zabúdajú. Je také jedno príslovie: Zabudol vôl, že teľaťom bol. A presne o tom to je. Všetci sa nejako vyvíjame, len väčšina z nás si pamätá len cieľ a na to všetko, čím si na ceste preskákal ľahko zabudne.

Je dobré prečítať si, že na svete stále sú ľudia, ktorí sa snažia vyjsť z tieňa niekoho iného a neboja sa o tom otvorene hovoriť. Veď deti by nemali platiť za hriechy svojich rodičov. Že všetci majú právo ukázať, čo v nich je.