Kategória: Blog

Príroda okolo nás, alebo čo je toto za chrobáka?

Príroda je všadeprítomná, či si to uvedomujeme alebo nie. A v období klimatických zmien je dobré si pripomenúť, čo všetko dokáže, aká je úchvatná a nádherná. Vydajte sa na prechádzku v pamäti a osviežte si svoje poznatky. Možno prídete na to, že v školských laviciach ste dávali oveľa väčší pozor, než si myslíte.

O čom kniha je?

Nature Anatomy je trochu ako encyklopédia. Kniha nie je síce taká detailná, nájdete tam základné poznatky pre bežného človeka. Sama autorka hovorí, že opisovala iba každodenné pozorovania. Kategórie sú naozaj rôzne.

Začíname opisom Zeme, jej točením, zložením, fosíliami, druhmi podnebia. Potom sa presúvame do atmosféry, počasia, k cyklu vody, západom slnka, fázam mesiaca a hviezdnym konšteláciám. Ďalšia kapitola nám prenesie do sveta hmyzu, pavúkov, motýľov a včiel. Potom botanika a jej úplné základy. A celé to zakončíme troma kapitolami zo sveta zvierat – na zemi, vo vzduchu a vo vode.

Všetky informácie dopĺňajú krásne ilustrácie. Sú farebné, nie úplne anatomicky presné, ale majú taký infantilný nádych a o to je táto knižka výnimočnejšia. Samozrejme, kniha je v angličtine, takže by sa mohlo zdať, že nie je pre každého. Ale vďaka ilustráciám a všeobecnému prehľadu nebudete mať problém porozumieť.

Prečo je dobré si knihu O PRÍRODE „Nature Anatomy“ prečítať?

Túto knižku som si kúpila ešte keď som učila anglický jazyk. Povedala som si, že by to mohol byť dobrý materiál pre deti – krásne farebné ilustrácie a veľmi jednoduchý obsah. Navyše príroda je blízka aj deťom, takže rozhodne zaujme. K tomu som sa však už nedostala, ale knižku som mala až doteraz neotvorenú v knižnici (odhadujem asi tak 4 – 5 rokov). Takže pre všetkých učiteľov veľmi odporúčam.

Rovnako mi kniha osviežila moje poznatky. Drvivú väčšinu informácií sme sa naučili už na základnej, či strednej škole. Pomohlo mi to rozpamätať sa aj na iné veci zo sveta prírody, ktoré som pokladala už za dávno zabudnuté. Ale v nejakých tých mozgových „šuplíkoch“ sa to tam nachádzalo. Tým, že je kniha písaná v angličtine som lovila v pamäti slovenské termíny a podarilo sa, zväčša.

Tiež som sa naučila niečo nové. Teda aspoň myslím, že to pre mňa boli nové informácie. Čo mi utkvelo v pamäti je, že západy slnka sú preto také krásne farebné, pretože vzduch je teplejší a nachádza sa v ňom viac častíc ako pri východe slnka. Tiež som sa dozvedela, že dúhy sú v podstate čierno-biele, to len naše oko a svetlo hrajú svoju kúzelnícku show. A mnooooooho iných poznatkov.

Takže či si chcete iba spríjemniť chvíľky krásnou knihou, alebo sa dozvedieť niečo nové, či si osviežiť pamäť, rozhodne odporúčam si túto knižku prečítať. Je určite vhodná aj pre deti, na 100% ich zaujme minimálne svojím vzhľadom.

Orgia, samá orgia

Orgia je ťažká kniha. Je ťažká svojim obsahom. Budú vo vás vrieť emócie, nebudete veriť tomu, čo čítate. A stále budete chcieť čítať ďalej. Rozhodne varujem slabšie povahy, aby sa jej vyhli. Pre nás ostatných odporúčam po dočítaní siahnuť po niečom ľahšom. Napríklad rozprávka, niečo obrázkové.

O čom kniha je?

Tento dokumentárny román rozpráva príbeh počas konca druhej svetovej vojny. Ide o skupinu ľudí, nyilašovcov, ktorí boli tak zapálení pre vodcovu ideu, že v krutosti sa im nik nevyrovnal. Vyžívali sa v mučení Židov a ľudí, ktorí im pomáhali. Do tohoto mučenia patrilo všetko, čo si len dokážete predstaviť – bitky, znásilnenia, zosmiešňovanie, vyhladovanie, zabitie. Podstatné je to, že nyilašovci to nerobili z povinnosti – oni sa v tom vyžívali.

Hlavnou postavou je továrnik Renner, o ktorého sa príbeh opiera. Jeho manželka je polovičná Židovka a preto nepriateľka národa. On je rovnako vinný, keďže si ju vzal. Vzali ich oboch spolu s Rennerovou milenkou. Týždne ich mučili, trýznili. Až napokon dali Rennerovi na výber – pridaj sa k nám alebo zomri. Nie je ťažké si domyslieť, čo si vybral, keďže mal ešte matku a malú dcéru, na ktoré treba myslieť.

Prečo je dobré si knihu „Orgia“ prečítať?

Pri dnešnej situácii je dobré si pripomenúť, čo tu bolo. Nechcem zabudnúť, aké hrôzy sa diali aj u nás. Je to pre mňa akýsi poplašný alarm, ktorý ma varuje, že história sa môže kedykoľvek zopakovať. A dnes je to stále aktuálnejšie. Veľa ľudí už zabudlo, že trpeli, že sa báli, schovávali sa. A prečo vlastne? Lebo niekomu sa nepáčilo vierovyznanie, či rasa, či etnikum, či pohlavie, … a takto by sme mohli pokračovať donekonečna.

Kniha ma tiež prinútila zamyslieť sa nad ľudskou povahou. Naozaj ľudia iba predstierajú svoju dobrotu? Sme vo vnútri všetci zlí a krutí? Dúfam, že nie. Myslím, že zabiť pre prežitie je logicky pochopiteľná vec. Ale mučiť ľudí pre potešenie mi príde veľmi zvrátené.

Freud rozdeľoval ľudské motívy do dvoch skupín – tí, ktorí robia rôzne veci kvôli moci a tí, ktorí robia rôzne veci kvôli sexu. Ja osobne si myslím, že je to všetko iba o moci, aj ten sex. V tejto knihe je to vidieť. Nyilašovci nerobili tieto hrôzy pre sex, aj keď veľmi radi znásilňovali. Chceli svojim obetiam ukázať moc, ktorú majú nad ich osudmi.

Záver autora je veľmi trpký. Píše prečo „Orgiu“ napísal. A dôvod je zrejmý – situácia v Maďarsku sa stále vyostruje, tak ako u nás. Mnoho ľudí sa začína vracať k fašistickým ideám a mnoho ľudí sa chváli, že pochádzajú z línie nyilašovcov. Veď mnoho z nich prežilo aj keď Rusi obsadili Budapešť.

A najsmutnejšie asi je, že všetky informácie z knihy si dokážete vyhľadať. Sú skutočné. A to je asi najhoršie zistenie. Veľmi som dúfala, že to čo čítam, je vymyslené. Nemohlo sa to stať. A predsa …

Tintin v Kongu prekvapil

Tintin v Kongu ma prekvapil, zarazil, trochu znechutil. Ale ani život nebýva vždy ružový a narazíme na problémy. Dôležité je vždy porozmýšľať nad kontextom – v tomto prípade najmä dobovom. Keby sa príbeh mal odohrávať dnes, ani by nevyšiel. Žiadny vydavateľ by si to nevzal na triko, keďže príbeh bol barbarský a kresby dosť rasistické. Ale v tej dobe (rok 1930) to bolo bežné. Takže ak si chcete precvičiť kritické myslenie, len do toho.

O čom kniha je?

Tintin sa tentokrát dostáva do Konga, aby urobil reportáž o tejto krajine a jej obyvateľoch. Cestoval vlakom a loďou, kde sa jeho psiemu priateľovi stávali veľmi zvláštne a nepríjemné veci. Nakoniec však úspešne dorazili do Konga, kde ich uvítali ako kráľov. Aj v tak vzdialenej krajine boli Tintinove dobrodružstvá známe.

Tintin chcel zažiť, to čo sa obyčajne v Kongu robievalo – lov na leva, slona, nejaké zábery ostatných zvierat, stretnúť sa s niektorým z kmeňov. V podstate zažil všetko z toho, len nie v takej forme ako si želal. Najmä im bol stále v pätách jeden muž, ktorý nechcel, aby sa Tintin viac vrátil domov.

Prečo je dobré si knihu „Tintin v Kongu“ prečítať?

Zatiaľ je to len druhá kniha zo série Tintinových dobrodružstiev, ktorú som prečítala. Avšak musím povedať, že sa mi páčila najmenej. Mám k nej obrovské výhrady, ale stále si hovorím, že musím myslieť na vtedajší kontext. Tento diel Hergé napísal v roku 1930, takže kolonizácia bola v obrovskom prúde. Preto vôbec nebolo čudné, že tohto reportéra poznali aj v Kongu.

No najväčšiu výhradu, ktorú mám je zabíjanie zvierat pre radosť, prípadne pre zisk. Tintin šiel na lov slona, aby si domov priniesol kly, z opice stiahol kožuch, „omylom“ zabil 15 antilop a mohli by sme takto pokračovať. Je to hrozne barbarské, ale treba sa pozrieť aj na to, že v tom čase to bolo bežné. Bohatší ľudia z Európy chodili do Afriky zabíjať exotické zvieratá pre potešenie, pre ten adrenalín z lovu.

Knihu je dobré si prečítať, aby ste si vycibrili kritické myslenie. To neznamená, že ideme dielo kritizovať od hora dole. Znamená to, že síce sú tam veci, ktoré sa nám nepáčia, no uvedomujeme si kontext tej doby a rozmýšľame, či tieto veci boli v tej dobe bežné a považované za úplne normálne a v poriadku. V tomto prípade to tak bolo. Avšak knihu by som stále neodporúčala na čítanie deťom. Príbeh a vyššie spomínané udalosti Hergé popísal/ nakreslil dosť agresívne a realisticky.

Takže po dlhšom čase som narazila na knihu, z ktorej som bola sklamaná a trochu vydesená. Ale aj také treba prečítať. O to viac si budem vážiť tie dobré a krásne knihy.

Sklenený zvon a jeho tajomstvá

Sklenený zvon nemá žiadne tajomstvá. Veď je predsa sklenený, alebo? Ale zdanie niekedy môže klamať a ako sa hovorí, pod svetlom býva najväčšia tma. Navonok ukazujeme iba určité naše emócie a pocity, väčšinou to delíme podľa toho, s kým sa práve nachádzame. Avšak úplnú podstatu konkrétneho človeka, vie len on sám. a presne to skrýva sklenený zvon.

O čom kniha je?

Román rozpráva príbeh dospievajúcej Esther. Ona je veľmi šikovná, dokáže sa naučiť čokoľvek a veľmi by sa chcela stať spisovateľkou. V lete pred posledným ročníkom ide na stáž do New Yorku do jedného z mnohých vydavateľstiev. Tam sleduje prácu vydavateľstva zblízka, chodí na rôzne stretnutia so spisovateľmi, vydavateľstvo im pripravuje rôzne druhy večierkov. No Esther to až tak veľmi nezaujíma, respektíve stráca záujem o všetko.

Keď sa vráti domov zistí, že ju nevzali na letnú školu pre spisovateľov a odmieta ísť na iný kurz. Nemôže spávať, cíti sa hrozne, nechce robiť nič. Matka ju vezme k lekárke, ktorá im však odporučí návštevu psychológa. Ten po pár sedeniach s Esther usúdi, že by mala prísť do jeho súkromnej nemocnice na elektrošoky. Esther má z toho hrozný zážitok a už sa tam nikdy viac nechce vrátiť a považuje lekára za sadistu. Avšak Esther chce zomrieť oveľa viac než predtým …

Prečo je dobré si knihu „Sklenený zvon“ prečítať?

Sylvia Plath bola americkou poetkou a za svoj život napísala len jediný román, a to práve „Sklenený zvon“. A stálo to za to. Autorka čerpala hlavne zo svojho vlastného života a myslím, že sa trafila do generácie dospievajúcich ľudí nie len v tom čase (polovica 20. storočia), ale aj tá istá generácia dnes má podobné pocity. Pocit, že nič nedokážu, že nič nezmôžu, že v ničom nie sú dobrí, že nikto nie je pre nich dosť dobrý.

Tento príbeh tiež otvára dvere psychologickej pomoci. Ešte aj dnes má návšteva psychológa na Slovensku negatívnu konotáciu. Ale nie len ľudia s veľmi vážnymi diagnózami (napr. schizofrénia, ťažká depresia, bipolárna porucha, atď.) potrebujú návštevu tohto druhu lekára. Aj ľudia, ktorí majú úzkosti, alebo nezvládajú stres, alebo mávajúci záchvaty paniky – títo všetci by len benefitovali z takej návštevy. Navyše, ak tieto prvotné štádiá zostanú neliečené, alebo nepodchytené, môže to viesť aj k vážnejším stavom. Nie všetko sa dá vyriešiť pri pohári (či fľaši) vína alebo luxusnou dovolenkou.

Tiež sa mi páči symbol skleneného zvona. Esther popisuje jej stav akoby sa ocitla pod skleneným zvonom a ten ju ťaží a nedokáže ho zdvihnúť alebo rozbiť. Všetok ten tlak, tie potlačované emócie sú pod tým zvonom a nedokáže ich dostať von, až ju to privádza k jedinému riešeniu – jej vlastnej smrti. Nedokáže si predstaviť, že by jej niekto dokázal pomôcť a ani sa o svojich pocitoch nechce nikomu zdôveriť. A zvon ju stále ťaží a je ťažší a ťažší.

Na záver

Niekedy je veľmi ťažké rozprávať o svojich emóciách a pocitom a už vôbec o nich nechceme hovoriť s blízkymi, lebo čo ak si pomyslia, že nám šibe. Ale presne pre takéto prípady sú tu psychológovia, majú určitý odstup od našich vlastných životoch, pozerajú na situáciu nestranne. A ak sa ešte na psychológa necítite, sú tu rôzne linky dôvery, kde je anonymita zachovaná.

Papuša a jej cena za slávu

Papuša je príbeh o ambíciách, zrade, láske a písaní. Tiež nám ukáže, že básnikom sa človek musí narodiť, nedá sa to naučiť. Človek to musí cítiť. Tak ako Papuša. To čo písala, to vychádzalo z jej srdca. Ukázala svetu, čo vidí ona a svet zostal ohúrený. Dokonca, dostala aj niekoľko ocenení za svoju tvorbu. Ale nikdy nechápala, za čo ju vlastne ocenili. Nedokázala pochopiť, že za písanie básní môže dostávať peniaze.

O čom kniha je?

Kniha rozpráva príbeh Papuše, prvej oficiálnej cigánskej poetky. Príbeh nie je celistvý, ani chronologický. Dozvieme sa niečo o jej živote, o tom, že to nemala v živote jednoduché a že medzi svojimi nebola vítaná. Chcela urobiť niečo pre svojich, ukázať im svetlú stránku usídlenia. No oni ju považovali za zradcu. Vyhrážali sa jej smrťou.

Papuša však nechápala, prečo ju považujú za zradcu. V tom čase vyšla kniha o histórii a tradíciách cigánov a použili v nej aj niektoré z Papušinych básní. Tým ju odsúdili na nemilosť. Ona z toho potom mala obrovské zdravotné problémy, niekoľkokrát skončila v liečebni pre psychicky chorých. Snažili sa jej pomôcť ako len mohli. Dokonca aj spolok poľských spisovateľov jej niečo prispieval na liečbu.

Ako sa skončil príbeh Papuše a všetky detaily okolo si už musíte prečítať sami. No rozhodne odporúčam. Nie je to absyntovka na akú sme zvyknutí, je trochu iná. Ale stojí za to. Aspoň trochu nám to priblížilo históriu komunity, s ktorou žijeme aj my a je súčasťou našich životov.

Prečo je dobré si knihu „Papuša“ prečítať?

Kniha nám otvorí cestu k menej známym faktom o cigánskej komunite (nechcem byť nekorektná, ale sama Papuša sa nazývala Cigánkou a termín Róm v tom čase považovali za výmysel médií). Zistíme, že existuje cigánsky kódex, ktorý nie je známy nikomu, kto z tej komunity nepochádza. Dokonca, keď sa naňho pýtali, kvôli vzniku vyššie spomínanej knihy, nedostali odpoveď ani od Papuše. Taký je proste zákon.

Tiež zistíme, že Papuša bola v prírode doma. Keď sa museli presťahovať do bytu, bolo to pre nich utrpenie. Aj jej básne hovoria väčšinou o prírode, o lese. Ten považovala za svoj domov. Tam sa cítila najšťastnejšia. Aj väčšina cigánskych obradov bola úzko spätá s prírodou a jej cyklom. Na všetko mali pravidlá.

Tiež si opäť raz potvrdíme, že všetko má dve strany. To že sa Papuša stala slávnou v literárnych kruhoch znamenalo tiež, že sa stala nenávidenou v kruhoch Cigánov. Mali ju za zradcu, za niekoho kto predal ich tajomstvá gadžom. Ale to nebola pravda a Papuša z toho bolo zdrvená. Veď ona písala iba básne o prírode. Ale rešpektovala cigánsky kódex a aj všetko čo nasledovalo potom.

Tiež je to príbeh o ambicióznosti. Papuša bola nevzdelaná, nedokončila ani prvú triedu. Písať a čítať sa naučila od rôznych ľudí a postupne. Jej písmo bolo aj v dospelosti roztrasené a plné chýb. Ale snažila sa. Naučila sa dosť, aby dokázala svoje básne zapísať. Aj keď s chybami. To nám dáva všetkým nádej, že bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzame, všetci máme možnosť urobiť niečo so svojim osudom.

Lolita – obeť či nie?

Lolita je kniha, ktorá naozaj patrí do klasiky. Na začiatok vás však musím upozorniť, že nižšie vyzrádzam dej – inak to ani nejde. A navyše, veď každý aspoň približne vie, o čom kniha je. Autor nám urobil veľkú službu, keď emigroval. Avšak na čítanie knihy budete potrebovať prázdny žalúdok a balenie vreckoviek. Tiež zistíte, že odpoveď na otázku vyššie nie je taká jednoznačná.

O čom kniha je?

Román je rozdelený do dvoch častí. Prvá časť je tá známejšia, je to tá časť kde Humbert Humbert zvádza mladú Lolitu, kde žije s jej matkou a kde sa ešte naplno venuje svojej profesorskej činnosti. Pomaly odhaľujeme jeho tajomstvá a rovnako aj Lolitine vrtochy. V jedno leto išla Lolita na tábor a jej matka zistila všetko o Humbertovi Humbertovi. Vybehla von z domu a zrazilo ju auto.

Druhá časť už rozpráva o živote po tejto tragickej nehode. Humbert Humbert odvedie Lolitu preč z tábora a spolu odídu preč. Cestujú naprieč Amerikou, bývajú v rôznych hoteloch a moteloch. Skrývajú sa. Lolita však nechce takto žiť. Chce ísť von, chce mať priateľov a asi aj normálny vzťah.

Prečo je dobré si knihu „Lolita“ prečítať?

Tento román nie je ako zvyčajné romány. Väčšinou tam máme iba dospelých, ktorí sa do seba vášnivo zamilujú a utečú/ odídu/ zabijú sa. Ale tu hrá hlavnú úlohu malé dievča, teenagerka, ktorú zvádza starší muž. Alebo to ona zvádza jeho? V tom víre všetkých informácií a emócií, ktoré pri čítaní tohto diela máte už neviete, kde je pravda.

Dostanete sa do paradoxu, že neviete, kto je tu obeť. Je to Lolita zneužívaná pedofilom? Väčšina ľudí sa prikloní na túto stranu. Alebo je to Humbert Humbert opantaný mladou dievčinou, ktorá nemá zábrany a vyžaduje jeho bezvýhradnú lásku? Nech už sa Lolita správala akokoľvek, on bude vždy tým kriminálnikom.

Túto knihu som si prečítala po niekoľkých rokoch zas a čítala som ju naozaj pozorne. Postupne som si uvedomila – a toto sme naozaj mali medzi povinnou literatúrou? Možno to deti tak nevnímajú, vlastne nevedia o čom čítajú, ale potom to asi stráca zmysel, či? Po literárnej stránke je to skvele napísané, pán Nabokov má vážne dar. Ale po tej obsahovej je to dosť hardcore. Asi starnem. 😊

Druhá časť knihy rozpráva viac o Humbertovi Humbertovi. O tom, čo mu ide v hlave, jeho myšlienky, predstavy, sny, obavy, strach. Číta sa pomalšie ako prvá časť, no rozhodne dotvára dej a atmosféru. Keď Lolita utečie, môžete cítiť tú jeho bolesť. Chvíľami vám ho príde až ľúto. Bude to asi ukážka štokholmského syndrómu.

Takže prečo si tú knihu prečítať? Určite vyjdete zo svojej komfortnej zóny. Nemusí sa vám tá kniha hneď páčiť, môžete ju neznášať, ale rozhodne si ju prečítajte. Možno začnete rozmýšľať inak, možno pochopíte, že každá minca má dve strany. Že v mladosti robievame zlé rozhodnutia, no nikdy nie je neskoro otočiť sa.

Zbierka listov Virginie Woolfovej

Zbierka listov tejto britskej autorky dopĺňa menej známe fakty o jej osobnosti. Zistíme, že bola veľmi inteligentná, bojovná, ale aj arogantná, či cynická. Za svoj život toho napísala celkom dosť a dokonca aj jej priatelia chceli, aby po ich smrti napísala ich biografie práve ona. Možno len hádať, prečo to tak bolo, ale myslím, že jedným z hlavných dôvodov bola jej úprimnosť.

O čom KNIHA je?

Kniha je zbierkou listov Virginie Woolfovej. Nachádzajú sa tam iba listy, ktoré napísala ona (nie odpovede). Listy siahajú od jej detstva až po jej smrť. Mala niekoľko stálych korešpondentov – sestra, manžel, synovci, neter, sesternice, blízki priatelia – ale aj mnoho iných ľudí. Je tam aj zopár listov bojujúcich za ženské práva, či kritiky diel.

Čítanie týchto listov je zvláštne v tom, že vám to otvára úplne iný pohľad na autorku. Je to v podstate jej autobiografia, ale oveľa osobnejšia. Jej pocity a myšlienky sú priamo sprostredkované. Zistíme, že Virginia Wollfová bola veľká „drbna“. Pre životopiscov ten fakt možno nie je zaujímavý, ale o to bližšie dokážem autorku brať ako živú bytosť a nie niekoho abstraktného.

zbierkA listov Virginie Woolfovej A PREČO SI JU prečítať?

Táto zbierka listov mi priblížila život Virginie Woolfovej. Zistila som, aká to bola osoba, aká autorka a o čom si s rôznymi ľuďmi písala. Písala takmer o všetkom. Jej bežný deň, dovolenky, vzťahy, večierky, divadlo, knihy, umenie a iní ľudia. Táto britská autorka bola nesmierne vtipná a veľmi arogantná. Bola tiež veľmi otvorená k svojim priateľom a snažila sa im byť oporou.

Taktiež chcela mať všetko, čo ostatní ľudia. O jej psychických problémoch sa napísalo už veľa a tvorili podstatnú časť jej života, no chcela prežívať to, čo ostatní – lásku, vzrušenie, dobrodružstvo. Keď ju Leonard Woolf požiadal o ruku, dlho váhala. V jednom z listov mu napísala, že by chcela aby ich manželstvo bolo živé, vždy aktívne, vždy vášnivé a nie mŕtve a jednoduché.

A o jej vkuse na literatúru môžem iba snívať, aj keď tam nájdem istú podobnosť. V jednom z listov napísala, že život nie je dostatočne dlhý na to, aby sme prečítali všetko a preto nečíta moderných autorov. Číta len to najlepšie (klasiku). Aj keď treba poznamenať, že tu trochu zveličila, lebo čítala aj zopár moderných autorov, veď práve na ich diela písala kritiku.

Taktiež sa stala advokátkou za práva žien. Z listov sa dozvedáme, že to nebolo náhle rozhodnutie, ale smerovala k nemu veľmi postupne. Najskôr chodila na rôzne prednášky a diskusie. Potom napísala zopár esejí a pozývali ju na univerzity a do rôznych klubov, aby o týchto veciach rozprávala. Sama si však uvedomovala, že ona nič nezmôže a nedokáže sa vžiť do všetkých problémov, keďže mala celkom pohodlný život (to sú jej slová, nie moje).

Biografie a autobiografie sú vždy zaujímavé diela – väčšinou sa niečo nové dozvieme, bývajú tam fotografie a nejaké pikošky. Avšak súkromné listy ľudí dokážu dotvoriť obraz konkrétnej osobnosti ešte viac. Získame tak odtienky charakteru. A ešte nám pomáhajú posúdiť konkrétnu dobu a zmeny v spoločnosti. Naozaj odporúčam sa jej listami prelúskať. Samozrejme nie úplne všetkými, toľko času v živote nemáme. 😊

Tintin v zemi Sovětů nie je veľmi vzdialený od prítomnosti

Tintin v zemi Sovětů sa môže zdať aktuálny aj dnes. Okrem toho, že komiksový formát je stále populárnejší, tak propaganda dnes sa veľmi od tej z 20. rokov až tak nelíši. Bola/ je vyhrotená, často podsúva nepravdivé informácie, dokonca až priamo klame.

Všetky ideológie vznikli z nejakej myšlienky – dobrej či zlej. A táto myšlienka sa ďalej rozvíjala, našla si svoje pravidlá. Avšak niektorí ľudia túto pôvodnú myšlienku prevzali, prekrútili ju a vzniklo z toho niečo úplne iné. A to sa stalo aj s komunizmom.

O čom kniha je?

Tintin sa so svojím psom (Milou) vydáva na cestu do sovietskeho zväzu, odkiaľ má priniesť reportáž o pomeroch v krajine. Hneď počas cesty vlakom sa ho niekto pokúša zlikvidovať pomocou bomby. Za tento atentát však chytia Tintina. Tomu sa podarí dostať z väzenia a počas cesty do Moskvy stále naráža na ľudí, ktorí sa ho snažia zbaviť rôznymi spôsobmi. Má však svojho verného kamaráta Miloua, ktorý mu vždy pomôže.

Počas všetkých peripetií si môžeme všimnúť aj rôzne informácie o sovietskom zväze – zmanipulované voľby, vyhrážanie sa, hlad, siroty, propaganda. Či Tintin získa všetky informácie, ktoré potrebuje, už nechám na vás. Pamätajte, že je to komiks, takže nie je veľmi dlhý.

Prečo je dobré si knihu „Tintin v zemi Sovětů“ prečítať?

V prvom rade to bol na tú dobu nevídaný počin. Niežeby sa komiksy vtedy nevydávali. Ide skôr o to, že Tintin nebol ani super hrdina, ani super vojak. Bol to novinár, ktorý chcel pre svojich čitateľov doniesť informácie z prvej ruky. Aj keď situácie sú samozrejme vyhrotené, často vymyslené, až nereálne, stále sa čitateľ dokáže Tintinovi priblížiť viac, ako komukoľvek inému.

Príbeh nám tiež sprostredkováva informácie hravou formou. Belgicko sa v tom čase veľmi obávalo komunistickej propagandy a preto sa aj pomocou tohto formátu snažili bojovať proti tomuto fenoménu. Do akej miery sa im to podarilo už ťažko povedať, no keďže sa nestali komunistickou krajinou, tak to možno trochu pomohlo.

Tiež sa mi veľmi páči, že tento príbeh je stále čierno-biely. Postavy majú hrubé črty, avšak v obrázkoch nájdeme rôzne detaily, ktoré nám pomôžu dotvoriť dej. Ako prvý titul zo série všetkých Tintinových dobrodružstiev rozhodne stojí za prečítanie.

Tintin v zemi Sovětů je neobyčajne akčný, vtipný a plný informácií. Na tú dobu (rok 1929) to bolo krásne jednoduché a nezvyčajné. Slovné výmeny postáv sú úderné a obrázky vystihujú dej presne. Ja by som kresby a dej zaradila až niekde po 50. – 60. rokoch 20. storočia. Takže som sa o dosť sekla. Tým len skláňam poklonu autorovi, ktorý predstihol svoju dobu.

Červená ľalia ako mozaika spoločnosti

Červená ľalia je v tejto knihe symbolom. Okrem toho, že reprezentuje mesto Florencia, tiež sa spája s najkrajšími spomienkami hlavnej hrdinky. Ja v nej však vidím aj Francúzsko, hnev, žiarlivosť a krásu. Spája v sebe rôzne črty, je takou mozaikou. A vy v nej čo vidíte?

O čom kniha je?

Román opisuje ľúbostný trojuholník, no nie úplne tradičný – ide o ženu a jej dvoch milencov. Jej vzťah s manželom je povedzme vzájomný rešpekt. Jej muž je o dosť starší a zameriava sa na politiku. Thérèse sa však nudí a popri všetkých návštevách, obedoch, oslavách a operách jej stále zostáva dosť času a tak si nájde milenca, aby jej krátil voľné chvíle. Avšak po čase zisťuje (možno skôr z rozmaru), že jej to nevyhovuje. Že ho nemiluje.

Thérèse odchádza za svojou priateľkou do Florencie. Tam sa stretne so sochárom Dechartrom, ktorého však pozná už z Paríža. Vášnivo sa do seba zamilujú a Thérèse ukončuje vzťah s predchádzajúcim milencom. Ten odchádza preč, chce na ňu zabudnúť. No po pár mesiacoch sa vráti do Paríža a zistí, že jeho láska ku nej sa ho stále drží. Dechartre už má pochybnosti, jeho žiarlivosť ho zožiera stále viac a viac.

Prečo je dobré si knihu „Červená ľalia“ prečítať?

Musím povedať, že tento román ma príjemne prekvapil hneď z niekoľkých dôvodov. Čakala som niečo na štýl Flauberta, možno Balzaca, alebo Stendhala. No tento román bol písaný inak. Hneď od začiatku bolo cítiť, ako sa hlavná hrdinka nudí a ako trpí tým, že má podľa nej neplnohodnotný život. Nebolo tam žiadne hľadanie milenca od prvej strany. Jej vzťah s prvým milencom bol celkom otvorený, dokonca verejný (jej manžel vedel tiež a akosi to akceptoval).

Rovnako si uvedomovala, že tento vzťah vznikol len z nudy, nie je v tom nič hlbšie, teda pre ňu určite. Až keď stretla Dechartra, cítime ako sa jej myšlienky a emócie premenili. Začne chápať, čo to znamená naozaj milovať. Celá sa do toho vloží. Je to všetko písané tak veľmi živo a skutočne, že to naozaj prežívate spolu s ňou.

Skvelé sú aj opisy Paríža a Talianska, tiež sôch, malieb a budov. Cítite sa, akoby ste boli priamo na mieste. A nie sú to tie siahodlhé opisy ako sme zvyknutí napríklad u Balzaca. Sú krátke, výstižné a nádherné. Tiež mňa osobne veľmi teší, že ľudia boli scestovaní, aspoň tí z vyššej vrstvy. Mali neskutočný prehľad a zaujímali sa o umenie a kultúru. V knihe tiež narazíte na pár postáv, ktoré viete stotožniť aj s reálnymi ľuďmi. Prídete na to, ktorá z postáv je Verlaine?

Červená ľalia spája rôzne vrstvy spoločnosti

Avšak treba povedať, že je cítiť aj politickú situáciu v tej dobe. Veľký antisemitizmus sa prejavoval v každej oblasti života. Najviac ma prekvapilo, že existovali časopisy venované práve tejto téme. Vo vláde odstavovali židovských politikov na bok, aby nemohli byť vo vysokých funkciách. Veľmi sa mi páčil výrok z knihy, kde sa jeden židovský učenec vyjadril, že keby nebolo Židov a Arabov, kresťanský európsky svet by nepoznal vedu a medicínu. A to je obrovská pravda.

Len na záver chcem povedať, že tieto klasické francúzske romány vždy v sebe skrývajú kus politiky, aj keď sa vám to na prvý pohľad nemusí zdať. A treba podotknúť, že nie všetci autori boli na „dobrej“ strane. Mávala som veľkú dilemu, či takých autorov čítať, alebo nie. No, prišla som na to, že väčšina z nich nevyjadruje svoj postoj, iba opisujú situáciu, ktorá v tej dobe bola. Veľa z nich politiku spomenie iba okrajovo. A oooooveľa viac z nich svoj postoj skrývali alebo ho menili, takže nie je úplne jasné na ktorej strane stáli. Takže teraz to už neriešim, nezisťujem si vopred politické cítenie autorov a ak narazím v knihe na niečo, čo sa mi nepáči, tak to poviem. Alebo o tom napíšem.

deň žien v knihách

Tento príspevok som neplánovala tak, ako ostatné. Vznikol impulzívne, čo sa na mňa moc nepodobá. Mám totižto rada plány. Preto vychádza aj v iný deň ako je nedeľa. Tento dátum je však významný aj tým, že sa oslavuje medzinárodný deň žien. A sú to ženy, o ktorých chcem hovoriť – najmä o dvoch konkrétnych. A ku komu chcem hovoriť? Ku všetkým. Pretože nemusíte byť ženou, aby ste mohli byť feministom/ feministkou.

Deň žien s Michelle Obamovou

Niekoľko rokov dozadu vyšla kniha Michelle Obamovej „Môj príbeh“ (Becoming). Možno sa čudujete, čo to je za preklad. No prekladatelia nemali moc na výber, pretože toto konkrétne slovo v kontexte v akom bolo použité v knihe, nemá slovenský preklad. A to je celkom škoda, lebo toto slovo dokáže povedať veľa. Michelle Obamová rozpráva o svojom pôvode, detstve, štúdiu na Princetone, o jej manželstve s Barackom Obamom, o jeho kandidovaní za prezidenta, ale aj o jej živote prvej dámy.

Je to nádherný životopis, kde spoznáte túto výnimočnú ženu tak, ako by sa vám to inde nepodarilo. Nemala na ružiach ustlané. Nepochádzala z bohatej rodiny a na univerzite po prvýkrát pocítila, čo to znamená byť jedinou černoškou v miestnosti. Mala to o to ťažie, že bola aj ženou, čo sa stále pri niektorých ľuďoch neodpúšťa. Avšak pri tomto všetkom nikdy nestratila nádej a jej projekty boli vždy navrhované tak, aby pomohli ľuďom.

Takže nabudúce sa na ňu nepozerajte ako len na manželku Baracka Obamu, ale prečítajte si o nej viac. Zistíte, že nie všetky charitatívne projekty sú len vysávačom peňazí, ale že naozaj dokážu niečo prospešné urobiť. Mňa osobne veľmi zaujal projekt ovocných sadov pri Bielom dome. Boli ich tam nasadiť deti zo a z úrody potom varili a čo si navarili, to si aj zjedli. Chcela ukázať, že výchovou detí sa dá docieliť veľa a budú si viac vážiť jedlo, ktoré majú, lebo vedia, koľko práce za tým stojí.

Deň žien s Chimamandou Ngozi Adichiovou

Táto nigérijská (možno už skôr americká) autorka napísala množstvo výborných kníh. Najradšej mám „Amerikánku“ a „Polovicu žltého slnka“. Avšak najradšej mám od nej esej „Všetci by sme mali byť feminist(k)ami“ (We Should All Be Feminists). Môže sa vám to zdať trochu ako klišé, že niekto napíše niekoľko riadkov o tom, ako by celý svet mal byť zázračne feministický. Ale táto autorka to poňala inak.

Ona si je vedomá toho, že nedokážeme zmeniť ľudí, ich postoje a správanie. Ale túto zmenu môžeme vnášať do výchovy našich detí. Ona vidí nádej v budúcich generáciách. Nepopisuje dôvody, prečo byť feminist(k)ami, tie hádam každý pozná. A ak nie, tak ja zopár pridám: rovnosť vo všetkých ohľadoch (práca, domácnosť, výchova, možnosti) a rešpekt. Popisuje to, že nestačí vychovávať iba naše dcéry ako feministky. Treba tak vychovávať aj synov. Treba ich naučiť mať zdravý rešpekt k ženám, nedehonestovať ich prácu, ukázať im, že žena dokáže to čo muž, v niektorých prípadoch lepšie.

Chimamanda Ngozi Adichiová dokazuje, že byť feministkou neznamená iba ukazovať silu. Znamená to tiež, že ako ženy vieme prijať pomoc. Že sa nepotrebujeme vyvyšovať nad mužov, ale že chceme mať rovnaký priestor, aby sme ukázali, čo všetko dokážeme. A treba začať už u detí, aby pochopili, že sexizmus a ponižovanie žien nie je v poriadku. Treba ešte podotknúť, že vychádza zo svojich vlastných skúseností.

Ako oslávim TENTO deň ja?

Budem myslieť na všetky ženy, ktoré to majú v živote oveľa ťažšie ako ja. Ktoré sa nedokážu (alebo sa boja) postaviť za našu vec. Budem myslieť na tieto dve autorky a ešte veľa ďalších, ktoré sa tu nedostali (Margaret Atwoodová, Virginia Woolfová, Bernardine Evaristová, atď.). Zamyslím sa tiež, koľko sme už toho dokázali urobiť a zároveň koľko cesty nás ešte čaká. A v neposlednom rade, porozmýšľam, ako ja osobne môžem prispieť k tomu, aby sme už nemuseli byť feministkami, pretože by sme už nemuseli bojovať. Žili by sme v ideálnom svete.