Kniha 1984 je kultovka a nech si každý hovorí čo chce. V zozname povinnej literatúry nie je náhodou a veľa ľudí ju považuje za najlepšiu knihu vôbec. Neviem či George Orwell vedel, čo sa mu podarí dosiahnuť, ale myslím, že by bol prekvapený. Je to jeden z najznámejších dystopických románov vôbec. A jeden z tých, kde je strach opísaný ako niečo prirodzené.
Čo to ale znamená? Určite poznáte Utópiu od Thomasa Moorea. Utópia je ideálna krajina, kde všetko funguje tak, ako má. A je to brané naozaj z každého uhla – politického, sociologického, náboženského, atď. No a dystópia (alebo antiutópia) je presný opak. Tento žáner píše o krajinách, ktoré sa síce na prvý pohľad snažia, aby si všetci boli rovní, ale používajú pritom násilie, zastrašovanie, vojny, atď. To znamená, že vládnu v totalitnom režime.
O čom 1984 je?
Tak ako som už spomínala, nachádzame sa v dystopickom Londýne. Celý svet je rozdelený len na 3 superštáty, ktoré medzi sebou neustále bojujú. Hlavnou postavou je Winston Smith, ktorý pracuje na Ministerstve pravdy. Jeho náplňou je prepisovať novinové články, ktoré vyšli dávnejšie, aby sedeli s tým, čo momentálne vláda propaguje.
Winston žije svoj monotónny život tak ako ostatný obyvatelia Oceánie. Bývajú v štátom pridelených bytoch, chodia do práce, ktorú im štát pridelí, jedlo dostávajú na prídel. Nič sa nedeje bez toho, aby v tom štát nebol nejako zapletený. Uzavretie manželstva musí byť schválené vládou a to len za podmienky, že chcú na svet priviesť deti. Ak sa im to po čase nepodarí, môžu sa odlúčiť, ale rozvod je zakázaný.
Na čele štátu stojí Veľký brat, ktorý všetko vidí a všetko počuje. Ľudia majú v domácnostiach, ale aj na uliciach, obrazovky, ktoré musia mať neustále zapnuté a cez tie ich vláda sleduje. Keď urobíte niečo v rozpore so štátnou ideológiou (Angsoc = anglický socializmus) príde si po vás myšlienková polícia. Aj myslieť je nebezpečné, musíte si dávať pozor, aby ste nespáchali myšlienkový zločin.
Winston začína ale premýšľať, že niečo tu nehrá. Veď si jasne pamätá niektoré veci, ktoré teraz vláda popiera. Tak kde je pravda? Vďaka Ministerstvu pravdy neexistuje žiaden dôkaz, ktorý by podporil jeho teóriu. Keď sa stretne s Juliou, zistí, že aj ona rebeluje proti vláde, aj keď navonok vyzerá ako ortodoxná straníčka.
Winston a Julia sa začnú stretávať (to je nezákonné) v prenajatej izbe nad jedným obchodom. Jedného dňa ich však zatkne myšlienková polícia priamo pri čine a vedie ich na Ministerstvo lásky. To čo sa tam stalo, už nechám na vás, aby som neskazila to napätie z čítania.
Čím je kniha 1984 zaujímavá?
Kniha nám ukazuje, ako násilie dokáže presvedčiť všetkých, aj tých najzarytejších odporcov. Mučením, zastrašovaním a neutíchajúcou propagandou dokázali „vymyť mozog“ väčšine obyvateľstva. Ich cieľom je, aby ľudia naozaj úprimne milovali Veľkého brata a vyznávali ideológiu Angsocu celkom dobrovoľne. Ale akou cestou, to už pre vládu nie je podstatné.
Veľmi zaujímavé sú aj ministerstvá, ktoré sa v knihe spomínajú. Ministerstvo pravdy sa snaží vymazať históriu a pamäť ľudí. Prepisujú sa knihy, noviny, učebnice, príhovory tak, aby to sedelo s momentálnou situáciou. To znamená, že jeden novinový článok možno prepísať aj stovky ráz, keďže situácia sa mení. Takže, keď niekto chce vidieť dôkaz, tak ukážu staršie vydanie novín, kde tá situácia naozaj sedí s prítomnosťou.
Ministerstvo lásky je budova plná ciel pre väzňov a miestností, kde ľudí mučia a „obracajú“ ich vieru vo Veľkého brata. Používajú metódy cukru a biča. Po niekoľko hodinovom (niekedy dennom) mučení vás začnú chlácholiť milými slovami, dovolia vám okúpať sa, najesť sa. A potom sa to celé zase opakuje.
Ešte tu máme Ministerstvo hojnosti, ktoré má na starosti hladomor a Ministerstvo mieru, ktoré riadi vojnu. Čo je zaujímavé Oceánia je vo vojne raz s Východoáziou a raz s Euráziou. Ale vždy keď je vo vojne s jedným z nich tvrdí, že vždy boli vo vojne s tým istým štátom.
Dokáže nový jazyk zmeniť spôsob myslenia?
Oceánia začala vytvárať aj nový jazyk – Newspeak. Teda aby som to uviedla na správnu mieru: angličtinu ako ju poznáme nazývali Oldspeak. Newspeak vznikal tak, že z Oldspeaku začali uberať slová. Malo to podporiť myšlienku, že keď to slovo nebude existovať, tak ľudia nebudú páchať myšlienkové zločiny. Napríklad slovo rovnosť sa stále bude používať vo význame rovný strom, ale už sa nesmie používať v kontexte, že všetci ľudia sú si rovní, pretože tento koncept neexistuje.
Musím teda uznať, že koncept je to naozaj zaujímavý. Ale treba si uvedomiť, že by bolo treba niekoľko generácií, aby sa naozaj podarilo používať iba nový jazyk bez toho, aby ľudia poznali aj tie mnohé ďalšie slová, ktoré by sa už v slovníkoch nenachádzali.
Strach ako nástroj moci
Či už by ste zvolili utópiu alebo dystópiu, ani jedno ani druhé nemôže byť ideálne. Už len z toho pohľadu, že každému z nás vyhovuje niečo iné a nedá sa všetkým vyjsť v ústrety. Takže čokoľvek zvolíte, vždy bude niekto nespokojný a nešťastný.
Používanie strachu ako pomôcky k dosiahnutiu cieľa nie je novinkou. Ale kde je strach, tam nie je láska a ani podpora. Takže vláda využívajúca strach sa skôr či neskôr dočká vzbury. Strach využívala vláda aj v tejto knihe. Keď už ste boli na Ministerstve lásky a stále ste sa nedali zmeniť, poslali vás do miestnosti 101. Tam ste museli čeliť svojmu najväčšiemu strachu, nech už bol akýkoľvek. A tak vás zlomili.
Aj v dnešnej dobe, keď chceme ísť proti niečomu vždy máme strach. Napríklad keď sa cítime, že nás v škole zle ohodnotili, máme strach sa ozvať, aby sme nedostali ešte horšiu známku. Alebo v práci, keď sa nám niečo nepáči, tak máme strach, že nás vyhodia. A tak ďalej. Naučiť sa čeliť strachu je dôležité, ale niekedy nás strach uchráni pred náhlymi rozhodnutiami, ktoré by sme neskôr mohli ľutovať.
Za strach sa nemusíme hanbiť, je prirodzenou súčasťou každého z nás. Len si musíme dávať pozor, aby nás neovládol úplne. Musíme vedieť reagovať primerane v každej situácii.
Published by