Už je to takmer rok od vypuknutia pandémie u nás. Covid ovplyvnil život každého z nás v mnohých smeroch. Home office sa stal pre mnohých „new normal“ a tak nemusíme tráviť dlhé hodiny cestovaním do práce. Ja som túto moju etapu otvorila s predsavzatím, že budem viac čítať, keďže ušetrím kopu času. Či sa mi to podarilo alebo nie sama neviem. Čítam, ale či viac ako predtým? Tým som si nie istá. Každopádne som si začiatkom marca minulého roku otvorila Mor od Alberta Camusa. Aj tam bola pandémia ústrednou témou.
Keď som ju začala čítať, ani vo sne by mi nenapadlo, že tak ako to autor opisuje by to mohlo vyzerať aj tu. A predsa sa to udialo. Zatváranie okresov, dobrovoľnícka práca, pocity strachu a paniky, umieranie najbližších, atď. Myslím, že pokiaľ to naozaj človek nezažije, neuverí, že sa to môže stať.
O čom kniha Mor je?
Kniha rozpráva o vypuknutí pandémie moru v alžírskom meste Oran. Najskôr si obyvatelia nespájali hromadné úmrtia potkanov s katastrofou. No keď ľudia začali byť chorí na smrteľnú chorobu, nastala panika. Obyvatelia mesta chceli odtiaľ odísť preč, no úrady zatvorili mesto, aby sa nákaza nešírila ďalej.
Doktor Rieux sa zo všetkých síl snaží pomáhať chorým. Avšak v jeho okolí ľudia umierajú stále častejšie a rýchlejšie. Rodina každého nakazeného musí ísť do karantény, no choroba sa stále šíri. Keď konečne príde liek výsledky sa nedostavia tak rýchlo, ako sa očakávalo. Napriek tomu, sa mnohí ľudia vyliečili.
Prečo je dobré si knihu prečítať?
Kniha Mor nám ukazuje, ako sa v týchto situáciách vždy zachováme rovnako. Najskôr neveríme, že sa niečo až tak vážne deje. Vláda a lekári odmietajú rýchlo konať, aby nevzbudzovali zbytočnú paniku. A aj keď nejaké opatrenia nastanú, nie sú dostatočne drastické, aby to naozaj pomohlo. Rovnako aj v meste Oran vláda aj predseda lekárskej mestskej komisie dlho čakali s prijatím nejakých opatrení.
Potom sú tu lekári, ktorí sa snažia pomôcť na úkor svojho zdravia, svojej rodiny. Obetujú pacientom všetkom, len aby im pomohli prekonať zákernú chorobu. Sami sa vystavujú riziku nákazy, ale ich pocit spolupatričnosti ich ženie ďalej. Mnoho lekárov zomrie práve na ochorenie proti ktorému bojujú, ale vždy sa nájdu ďalší lekári, ktorí dokončia, čo iní začali.
Tiež máme večných ignorantov, ktorí neveria že situácia je taká vážna. Nerešpektujú pravidlá, snažia sa ich obísť z každej strany. Pritom si neuvedomujú, že tým škodia ostatným. Môžu preniesť nákazu na člena svojej rodiny, alebo suseda. Sami môžu na tú chorobu umrieť a keď už zistia, že sa mýlili, zvyčajne je to už príliš neskoro.
A samozrejme je tu strach o našich najbližších, o najzraniteľnejších. Každá pandémia si vždy zoberie tých, ktorí majú najmenej síl s ňou bojovať. Sú to naši rodičia, starí rodičia, kamaráti s ťažkými chorobami. Aspoň pre týchto našich najdrahších sa dokážeme obetovať a pomôcť im ako len vieme.
Pandémia je vždy chybou ľudí
Nechcem tým povedať, že tú chorobu naschvál niekto vypustil ako biologickú zbraň. To si nemyslím. Chcem tým povedať, keby sme začali používať všetci svoj sedliacky mozog, pandémia by sa nemusela až tak veľmi šíriť medzi ľuďmi. Keby aspoň 80% ľudí naozaj dodržiavalo všetky opatrenia a nariadenia, nemuselo by to trvať tak dlho.
Jasné, všetko je to „keby bolo keby“, ale myslím, že aspoň kúsok pravdy na tom je. Keď sa povie, že sa neodporúča cestovať do zahraničia, prečo vidíme na sociálnych sieťach toľko fotiek z Dubaja, Zanzibaru a iných exotických krajín? Prečo keď sa povie, že by sa ľudia nemali stretávať (max. v skupinke 6 ľudí) sa niekto rozhodne ísť urobiť veľkolepú svadbu? Prečo keď sa povie, že by ľudia mali nosiť rúška, tak 40% ľudí si ich nedá už len z princípu? Prečo keď má byť niekto v karanténe, ho stretnete v nákupnom centre s celou jeho rodinou?
Môže sa to zdať nereálne, keď je to takto napísané, ale bohužiaľ, všetko je to pravda. Preto hovorím, že si za tú celú zlú situáciu môžeme sami. A všetci tí, ktorí pravidlá dodržujú, doplácajú na tých, ktorí ich porušujú. Všetky oslavy, svadby, dovolenky sa dajú odložiť. Nie je to nič čo sa musí odohrať práve teraz hneď.
A to rúško zase nie je až taká oštara. Áno, keď máte v tom stráviť v práci 8 hodín denne, nie je to žiadna sranda. Ale nestojí to za vaše zdravie a zdravie vašich blízkych? Rovnako je to aj s karanténou. Chcete mi povedať, že tie 2 týždne doma nevydržíte?
Či táto pandémia, alebo iná. Vždy je to rovnaké. Ľudia, ktorí si myslia že pre nich pravidlá neplatia a ľudia, ktorí sa zo všetkých síl snažia pomôcť. Nie je nič medzi tým. Len toľko som chcela. Buďme aspoň raz v živote zodpovední. Ja som naozaj dúfala, že tento rok, rok 2021, bude lepší. Bez obmedzení. Zatiaľ mám smolu. Takže zostaňte zdraví a myslite na svojich najbližších. Veď majú len vás.
Published by