To je otázka! Ale práve ku nej ma priviedla kniha „Neopúšťaj ma“ (Never Let Me Go). Kazuo Ishiguro (autor) je vám určite známy. Ja som sa s ním zoznámila počas výšky, keď sme čítali „Súmrak dňa“ (The Remains of the Day) a veľmi sa mi páčila. Preto, keď som raz čakala v meste na stretnutie, kde inde ako v kníhkupectve, mi do očí zasvietila práve táto druhá kniha. To, že som si ju vzala so sebou podporil aj fakt, že vyhrala Nobelovu cenu. Taktiež klonovanie nie je len takou bežnou témou v knihách. Tak som si povedala, že asi stojí za prečítanie.
Nemýlila som sa! Je potrebné dodať, že som nemala absolútne tušenie o čom to je, takže prvé strany sa mi čítali dosť ťažko. Najskôr som si hovorila, že ten dej nie je pútavý, potom som si nahovárala, že za to môže moja angličtina, ale nakoniec som prišla na to, že som vôbec nerozumela o čom to je, „čo tým chce básnik povedať“. Na druhej strane to bol správny postup, pretože ešte viac to prehĺbilo môj zážitok z čítania tejto knihy.
Celé je to písané z pohľadu Kathy hlavnej postavy knihy, ktorá je študentkou na internátnej škole Hailsham v Anglicku. Keď rozpráva, stále sa vám zdá, že niečo pred vami skrýva. Až neskôr prídete na to, že v tej chvíli, o ktorej hovorí, ani ona sama nevedela celú pravdu a preto je to celé zahmlené a tajomné.
O čom to je?
Hailsham totiž nie je obyčajná škola. Je to škola pre „špeciálne“ deti (nie ako X-men). Sú to deti, ktoré boli vytvorené na základe modelov (tzv. ideálnych ľudí) a majú len jediný účel – stať sa darcami orgánov, pre „normálnych“ ľudí. Učia ich tam umeniu, literatúre, športujú, aby sa z nich stali plnohodnotní členovia spoločnosti.
Pravdu sa všetci študenti síce dozvedeli na začiatku, ale nepochopili ju celú. Veď vysvetľujte vážnu situáciu dieťaťu, ako to môže pochopiť? Deti zo školy nikdy nemali priamy kontakt s ostatnými, zdržiavali sa len na území školy. Keď mali 16 rokov, zase putovali na iné miesta po celom Anglicku. Keď sa deti, v tom čase už adolescenti, rozhodnú, že chcú podstúpiť tréning, tak sa stávajú najskôr opatrovateľmi pre ľudí (klony), ktorí už darovanie podstúpili a musia podstúpiť toľko darcovstiev koľko ich telo zvládne. Po čase sa aj z týchto opatrovateľov stávajú darcovia.
Celý konflikt spočíva v tom, že „obyčajní“ ľudia sa ich boja. Považujú ich za niečo neprirodzené, umelé, bez duše. Preto vznikla škola ako Hailsham, aby sa dokázalo okolitému svetu, že to nie sú len telá bez duše, že majú rovnaké pocity ako ostatní. Keď sa raz jeden doktor rozhodne experimentovať o čosi viac, tak to celé prepukne v jeden obrovský škandál a miesta ako Hailsham sú zatvorené.
Klonovanie ako spoločenský konflikt
Je to nádherný román so všetkým čo k tomu patrí – ľúbostný príbeh, spoločenský konflikt, strhujúca záhada, kritika ľudskej povahy.
Avšak, vynára sa mnoho otázok, teda minimálne pre mňa. „Hranie sa“ s genetikou (klonovanie) sa predsa nestalo len raz, ale vždy to skončilo zle. Je to vôbec morálne správne vytvoriť ľudí na tento účel – na darcovstvo orgánov? Veď je to v podstate úmyselná vražda. Rozhodne by to zachránilo mnoho životov, ale stále by zomieralo veľa ľudí, ktorí majú ešte čas dokázať niečo iné. Máme právo určovať, kto zomrie a kto nie?
Možno sa vám zdá, že sa zbytočne rozčuľujem, veď je to len vymyslený príbeh. Avšak, ja z toho taký pocit nemám. Teraz už vieme, že vedci dokážu naklonovať bunky, tým pádom je to už len maličký krôčik od klonovania ľudí. No v tomto bode v akom sme, v tom výhody nevidím. Naša Zem je preľudnená, takže ešte viac ľudí by ničomu nepomohlo. Viem si predstaviť, že by to nejaký generál alebo diktátor dokázal zneužiť a vytvoril by si armádu, ktorá by zničila všetko na čo by ukázal. Viem si tiež predstaviť, že by to viedlo k mnohým podvodom čo sa identity týka (dedičstvo, pôžičky, zámena identity, obchodovanie s orgánmi).
Sú tu aj pozitíva?
Viem si však predstaviť, že by to mohlo fungovať, keby sme si nastavili pevné hranice. Napríklad klonovanie ľudí by bolo úplne zakázané, ale keď už sme pri tej problematike darcovstva, tak by sa mohol dať naklonovať iba potrebný orgán. Bolo by to iba na určených klinikách, kde by to bolo prísne kontrolované.
Takže na svoju otázku v nadpise nepoznám ešte odpoveď, ale skôr sa prikláňam ku skaze. Zatiaľ. Myslím si, že naša generácia ešte nie je pripravená na niečo také. Ešte stále vnútorne (niekedy aj navonok) bojujeme s úplne jednoduchými problémami a neviem, či by sme sa dokázali vysporiadať s niečím tak veľkým a pre nás neznámym. Veď koľko skazy už ľudstvo zažilo len preto, že sa bálo nepoznaného, iného?!
Published by