The Testaments od Margaret Atwood je kniha na ktorej vydanie som čakala odo dňa ako to sama autorka avizovala. Prečo? Pretože jej Príbeh služobníčky (Handmaid’s Tale) bol neuveriteľne strhujúci a proste som musela mať to pokračovanie stoj čo stoj. Len tak na okraj, myslím si, že každý človek by si Príbeh služobníčky mal prečítať.
Takmer som si knihu The Testaments kúpila v Edinburgu na jeseň roku 2019 spolu s autorkiným podpisom, no keď mi pán kníhkupec povedal koľko stojí, tak som si to rozmyslela (mimochodom rovnako nás stálo ubytovanie pre dvoch na 4 noci spolu s raňajkami).
Ale nemusela som dlho čakať, Ježiško mi ju ešte v ten rok priniesol pod stromček a hneď som ju aj začala čítať. Rovnako ako jej predchodkyňa, aj The Testaments je skvelo napísaná, no tentokrát je o čosi vtipnejšia a plná nádeje. A aj samotná obálka o tom svedčí. Boli sme zvyknutí na červenú farbu habitov, no na obálke The Testaments je habit zelený, čo samo o sebe symbolizuje nádej.
O čom kniha The Testaments je?
Stretávame tu až 3 rozprávačky svojho vlastného príbehu – Aunt Lydia, Agnes a Nicole. Všetky tri postavy poznáme už z predchádzajúceho dielu Príbeh služobníčky a rovnomenného seriálu. Dej sa však odohráva cca 15 rokov po tom, čo Offred nastúpi do dodávky na konci prvého dielu. Inak vopred sa ospravedlňujem za anglické výrazy, ale ani Príbeh služobníčky som nikdy nečítala v slovenčine, takže presne neviem ako sa konkrétne termíny prekladajú a nechcem vás zbytočne zmiasť.
Aunt Lydiu poznáme ako ženu, ktorá „vychováva“ služobníčky. Pripravuje ich na rolu, ktorá je im určená – porodiť veliteľom (commanders) deti. V tejto knihe však spoznávame Lydiu ako človeka, ktorý cíti, rozumie a vie všetko, čo sa v Gileáde deje. Ona vie, že je tiež ohrozená.
Agnes (alebo Hannah) je biologická dcéra Offred, ktorú mala so svojim manželom ešte pred Gileádom. Po Gileáde už však Agnes musí žiť v inej rodine. V The Testaments je však už dospelá a mala by sa vydať za jedného z veliteľov. Mala by to byť pre ňu pocta. Prečo sa však tak necíti? Možno keby preukázala, že skutočne verí, mohla by sa stať jednou z Aunts.
Nicole (alebo Daisy) je rovnako biologickou dcérou Offred, ktorú počala už v Gileáde, avšak nie s veliteľom akoby mala (to je však príbeh v prvej časti). Nicole je teraz teenagerka a žije v Kanade so svojimi rodičmi (teda aspoň si to tak myslela). Keď však na jej 16 narodeniny sú jej rodičia zavraždení, všetko sa začína meniť a odhaľuje pravdu.
Prečo je dobré si knihu prečítať?
Teraz sa vám môže zdať, že som vám vlastne ku knihe veľa nepovedala, ale verte mi je to tak lepšie. Ja som vám napríklad teraz povedala že Agnes a Nicole sú dcéry Offred, ale nemusí to tak byť. Totižto v knihe sa to nikde nespomína a sú to len domnienky a môj vlastný záver. Prišla som k tomu na základe mien a súvislostí, ale autorka necháva túto záhadu otvorenú.
Dôležité je uvedomiť si, že Margaret Atwood aj v prvom diely necháva veľa voľných miest, ktoré by si čitateľ sám mal nejako pospájať a doplniť. Preto by mal mať aj každý človek iný dojem z knihy. A to je dobré. Necháva nám priestor na rozvíjanie našej vlastnej fantázie, ale aj nám ukazuje, že nie všetko je tak, ako sa môže na prvý pohľad zdať. A to je krásny prvok, ktorý pridáva na záhadnosti a výnimočnosti týchto kníh.
A to je ďalšia vec, ktorú nám kniha ponúka. Viacero uhlov pohľadu. V prvom diely sme všetko videli len z pohľadu Offred. Teraz máme až tri uhly, jeden z vnútra Gileádu z najvyšších pozícií (Aunt Lydia), ďalší takisto zvnútra, ale už z bežného života (Agnes) a posledný z vonku (Nicole). Keď si ich všetky krásne pospájame, vytvorí sa nám celok ako Gileád fungoval, kde sú jeho silné stránky a kde slabiny. A nedozvieme sa nič prekvapivé, ten slabý prvok je vždy človek.
Človek ako sila, ale aj slabina systému
Každý systém, či už politický, sociálny, alebo náboženský, je postavený na ideách, myšlienkach. A človek je ústrednou postavou toho celého systému. A tento človek musí tie myšlienky interpretovať. Určite ste sa už stretli s tým, že jedna myšlienka bola interpretovaná rôznymi spôsobmi a viedla úplne k iným skutočnostiam. A vtedy nastávajú konflikty, pretože každý človek si stojí za tou svojou interpretáciou a nehľadí na to, že aj ten druhý môže mať v niečom pravdu.
Hneď na začiatku tejto knihy sa stretávame s myšlienkou autorky: “history does not repeat itself, but it rhymes” (doslovne: história sa neopakuje, ale sa rýmuje). Je to krásna myšlienka a veľmi pravdivá. Veľa ľudí považuje Príbeh služobníčky za predpovedanie budúcnosti. To však nie je pravda. Autorka brala inšpiráciu z udalostí a konceptov, ktoré už existovali v tej dobe. Možno nie súčasne, ale už ich poznáme.
Preto sa nám môže zdať, že teraz upadáme do stredoveku, práva žien sa začínajú zase trochu obmedzovať (napr. právo na interrupcie), očkovanie je opäť veľkým strašiakom a politici začínajú presadzovať totalitné režimy. História sa nedá úplne zopakovať. Už len my ľudia sme iní, a pokiaľ bude existovať aspoň jediný jeden človek, ktorý bude bojovať proti, tak sa tá história nezopakuje.
Ale môže sa to veľmi podobať rôznym predošlým udalostiam/režimom. A tu prichádzame na rad my. Zanechajme aj my svoje svedectvo o tom, ako sme sa mali, ako sa máme. Ukážme budúcim generáciám, že sa vždy oplatí bojovať. Aj keď naša interpretácia sa im môže zdať zvláštna. A možno naštrbíme systém, ktorý sa nám nepáči a posilníme ten, za ktorý sme ochotní vytŕčať z davu.
Published by