Červený a čierny, román francúzskeho autora Stendhala, rozpráva príbeh Juliena Sorela. Mladého, emóciami zmietaného a ambiciózneho muža. Mal však jeden neduh – myslel si, že ho všetci nenávidia, že mu všetci prajú len to zlé. Tak aby sa pripravil, bol tým prvým, ktorý nenávidel ostatných. Hneval sa na celý svet.
Julien mal predsudky voči ľuďom z vyššej vrstvy spoločnosti. Bol tak totiž vychovaný. Tento hnev a nenávisť sa mu však vypomstili. Poučme sa aspoň my z jeho chýb a nedovoľme aby hnev vládol našim rozhodnutiam.
O čom kniha je?
Román rozpráva príbeh Juliena Sorela. Naučil sa Bibliu po latinsky, od slova do slova, a tým vytvára dojem, že rozpráva plynule latinsky. Najmä si ho bohatý pán ako učiteľa pre svojich synov. O žití v ich domácnosti a o všetkých zápletkách tam rozpráva prvá časť knihy. Nezabúdajme, že je to v prvom rade román, takže očakávajte ľúbostnú zápletku.
Druhá časť knihy rozpráva o tom, ako Julien šiel študovať za kňaza. Jeden z kňazov si ho veľmi obľúbil a dohodil mu prácu u jedného z pánov. Od písania listov prešiel aj k zodpovednejším úlohám a pán si ho veľmi obľúbil. Avšak pán má aj nádhernú a múdru dcéru …
Zápletka sa tak zauzlí až skončí tragicky. Ale pri čítaní si uvedomíte, že práve tam to celé spelo. Že nebolo inej možnosti.
Prečo je dobré si knihu „Červený a čierny“ prečítať?
Tento konkrétny román neslúži len na potešenie a kreslenie máp ľúbostných afér Juliena Sorela, aj keď sa môžu zdať ústredným motívom. Autor tak kritizuje dobu po páde vlády Napoleona (sám autor ale aj jeho postava Juliena boli jeho veľkí obdivovatelia). Hlavnou témou sa tak stáva aj to, ako sú historické udalosti zacyklené. Vždy je tu nejaký panovník (a je jedno či je to kráľ, cisár, generál, diktátor, atď.), po nejakom čase padne a nastáva kríza. Ale ľudstvo sa vždy pozbiera, nájde si nového panovníka a zase sa to začína od znova. Tiež to ukazuje, že my ako ľudstvo sme nepoučiteľní (viď naše súčasné udalosti).
Stendhal bol tiež veľkým obdivovateľom Voltaira a mnoho čerpal z jeho diela Candide alebo Optimizmus. Otvorene kritizoval katolícku cirkev a jej reprezentantov. Jeho peru neunikla najmä povrchnosť kňazov (vodu kážu, víno pijú). Tiež poukázal na skazenú morálku ľudí. Všetci sú individualisti a idú si len za svojím vlastným cieľom, nehľadiac na city či pozíciu ostatných.
Táto kombinácia romantickej stránky knihy a politickej satiry v mnohom inšpirovala aj iných významných autorov a myslím, že aj stále inšpiruje. A môže inšpirovať aj nás. Minimálne v tom, že je dôležité nemať ružové okuliare. Ale tiež netreba všetko vidieť iba čierno, či červeno. Treba sa na veci pozerať neutrálne, bez prílišných emócií.
Symboliku farieb v názve románu Stendhal nikdy nevysvetlil, takže sa len môžeme domnievať, čo tým myslel. Väčšina literárnych kritikov sa zhoduje na tom, že čierna reprezentuje cirkev a červená armádu. No ja si však myslím, že išlo o uhol pohľadu. Pretože Julien veľmi často podliehal svojim emóciám a najčastejšie to bol hnev (červená) a nenávisť (čierna). A ani my by sme sa nemali riadiť týmito dvoma emóciami – spoiler alert: Julienovi to neprinieslo nič dobré.
Published by