Výber z esejí Virginie Woolfovej, ktorý som prečítala, je naozaj jedinečný. Okrem toho, že témy sú rôzne, nenájdete ani podobnosť medzi esejami s rovnakou témou. Vždy vás dokáže zaskočiť. A ako veľmi som sa chcela vyhnúť vojnovej tematike, nepodarilo sa. Posledná esej zbierky sa týka práve druhej svetovej vojny.
Vždy som obdivovala knihy Virginie Woolfovej. Niekoľkokrát som čítala „K majáku“ a „Pani Dallowayovú“. No až pri tejto knihe mi došlo, že aj autori sú len ľudia. Nežijú celý život zatvorení v jednej miestnosti odlúčení od sveta. Žijú ako my ostatní, vnímajú čo sa deje okolo. Bojujú za mnohé veci. Majú chyby. Vedia sa však lepšie vyjadriť k tomu, čo sa okolo deje.
O čom kniha je?
Tento konkrétny výber z esejí Virginie Woolfovej je rozdelený do niekoľko častí – o čítaní a písaní, o živote, o ženách a ešte jednu poslednú časť, ktorej sa ťažko hľadá názov. Každá esej v knihe je neopakovateľná a je plná rôznych myšlienok. Autorka nám ponúka svoj jedinečný pohľad na rôzne veci, väčšinou sa však týkajú literatúry.
Pri čítaní zistíte, že mala neskutočný prehľad o svete literatúry. Nebála sa kritizovať, ale tiež vedela veľmi oceniť. Jej eseje sú niečím výnimočné, ako keby dýchali, mali vlastný život – dušu. Niektoré dokonca pripomínajú poviedky. Neviem, či existujú v slovenskom preklade. Priznám sa, že som to ani nezisťovala. Rozhodne stoja za prečítanie.
Prečo je dobré si výber z esejí Virginie Woolfovej prečítať?
Hneď na úvod ma zaskočila jej myšlienka, že eseje sa majú čítať a písať najmä pre radosť. To bol pre mňa úplne nový pohľad na vec. A pritom je to tak zvláštne – veď moje vlastné príspevky na blogu sú esejami. A píšem ich pre radosť. No až keď som to videla takto napísané, mi to docvaklo. Nikdy som si nemyslela, že eseje majú mať túto funkciu, no keď sa nad tým hlbšie zamyslím, literatúra ako taká spočiatku slúžila pre radosť. Aspoň si to myslím.
Ďalším dôvodom prečo si túto zbierku prečítať, je feminizmus. Sama autorka bola feministkou, preto nie je prekvapivé, že o tejto tematike aj písala. Ale vedela, že myšlienky nestačia, že treba konať. Písala sama o sebe ako o pokrytcovi, ktorý chodí na stretnutia žien, kde s nimi vykrikuje rôzne heslá o boji pre ich práva. No potom si vždy uvedomila, že ona má všetko čo tie ženy mať nebudú a nevie ako im naozaj pomôcť. Uvedomovala si rozdiely v spoločnosti, a aj to, že ona patrila k tej vyššej vrstve.
A nakoniec ma dostala úplne posledná esej v tejto zbierke a to boli myšlienky o mieri počas bombového náletu. Virginia Woolfova prežila obe svetové vojny a nerozumela veľa veciam. Nechápala, prečo majú ľudia potrebu si ubližovať takýmto spôsobom. Tiež sa zamýšľa nad tým, že keby nebolo Hitlera, či by sa vojne dalo zabrániť. Či by sa chlapci na oboch frontoch nemohli dohodnúť na spoločnom mieri. Či po nejakom čase príde ďalšia vojna?
Mne trochu až nahnalo strach, že týmito otázkami sa zaoberali už mnohí ľudia a stále to musíme riešiť dookola. V každej dobe sa nájde človek, ktorému jednoducho nestačí, čo má a chce viac. Chce to, čo majú druhí. A nerozumie, že aj keď si to vezme násilím, nikdy to skutočne mať nebude, nech je to čokoľvek. Nebude šťastný, lebo nikdy to nebude dosť.
Published by