Tento príspevok som neplánovala tak, ako ostatné. Vznikol impulzívne, čo sa na mňa moc nepodobá. Mám totižto rada plány. Preto vychádza aj v iný deň ako je nedeľa. Tento dátum je však významný aj tým, že sa oslavuje medzinárodný deň žien. A sú to ženy, o ktorých chcem hovoriť – najmä o dvoch konkrétnych. A ku komu chcem hovoriť? Ku všetkým. Pretože nemusíte byť ženou, aby ste mohli byť feministom/ feministkou.
Deň žien s Michelle Obamovou
Niekoľko rokov dozadu vyšla kniha Michelle Obamovej „Môj príbeh“ (Becoming). Možno sa čudujete, čo to je za preklad. No prekladatelia nemali moc na výber, pretože toto konkrétne slovo v kontexte v akom bolo použité v knihe, nemá slovenský preklad. A to je celkom škoda, lebo toto slovo dokáže povedať veľa. Michelle Obamová rozpráva o svojom pôvode, detstve, štúdiu na Princetone, o jej manželstve s Barackom Obamom, o jeho kandidovaní za prezidenta, ale aj o jej živote prvej dámy.
Je to nádherný životopis, kde spoznáte túto výnimočnú ženu tak, ako by sa vám to inde nepodarilo. Nemala na ružiach ustlané. Nepochádzala z bohatej rodiny a na univerzite po prvýkrát pocítila, čo to znamená byť jedinou černoškou v miestnosti. Mala to o to ťažie, že bola aj ženou, čo sa stále pri niektorých ľuďoch neodpúšťa. Avšak pri tomto všetkom nikdy nestratila nádej a jej projekty boli vždy navrhované tak, aby pomohli ľuďom.
Takže nabudúce sa na ňu nepozerajte ako len na manželku Baracka Obamu, ale prečítajte si o nej viac. Zistíte, že nie všetky charitatívne projekty sú len vysávačom peňazí, ale že naozaj dokážu niečo prospešné urobiť. Mňa osobne veľmi zaujal projekt ovocných sadov pri Bielom dome. Boli ich tam nasadiť deti zo a z úrody potom varili a čo si navarili, to si aj zjedli. Chcela ukázať, že výchovou detí sa dá docieliť veľa a budú si viac vážiť jedlo, ktoré majú, lebo vedia, koľko práce za tým stojí.
Deň žien s Chimamandou Ngozi Adichiovou
Táto nigérijská (možno už skôr americká) autorka napísala množstvo výborných kníh. Najradšej mám „Amerikánku“ a „Polovicu žltého slnka“. Avšak najradšej mám od nej esej „Všetci by sme mali byť feminist(k)ami“ (We Should All Be Feminists). Môže sa vám to zdať trochu ako klišé, že niekto napíše niekoľko riadkov o tom, ako by celý svet mal byť zázračne feministický. Ale táto autorka to poňala inak.
Ona si je vedomá toho, že nedokážeme zmeniť ľudí, ich postoje a správanie. Ale túto zmenu môžeme vnášať do výchovy našich detí. Ona vidí nádej v budúcich generáciách. Nepopisuje dôvody, prečo byť feminist(k)ami, tie hádam každý pozná. A ak nie, tak ja zopár pridám: rovnosť vo všetkých ohľadoch (práca, domácnosť, výchova, možnosti) a rešpekt. Popisuje to, že nestačí vychovávať iba naše dcéry ako feministky. Treba tak vychovávať aj synov. Treba ich naučiť mať zdravý rešpekt k ženám, nedehonestovať ich prácu, ukázať im, že žena dokáže to čo muž, v niektorých prípadoch lepšie.
Chimamanda Ngozi Adichiová dokazuje, že byť feministkou neznamená iba ukazovať silu. Znamená to tiež, že ako ženy vieme prijať pomoc. Že sa nepotrebujeme vyvyšovať nad mužov, ale že chceme mať rovnaký priestor, aby sme ukázali, čo všetko dokážeme. A treba začať už u detí, aby pochopili, že sexizmus a ponižovanie žien nie je v poriadku. Treba ešte podotknúť, že vychádza zo svojich vlastných skúseností.
Ako oslávim TENTO deň ja?
Budem myslieť na všetky ženy, ktoré to majú v živote oveľa ťažšie ako ja. Ktoré sa nedokážu (alebo sa boja) postaviť za našu vec. Budem myslieť na tieto dve autorky a ešte veľa ďalších, ktoré sa tu nedostali (Margaret Atwoodová, Virginia Woolfová, Bernardine Evaristová, atď.). Zamyslím sa tiež, koľko sme už toho dokázali urobiť a zároveň koľko cesty nás ešte čaká. A v neposlednom rade, porozmýšľam, ako ja osobne môžem prispieť k tomu, aby sme už nemuseli byť feministkami, pretože by sme už nemuseli bojovať. Žili by sme v ideálnom svete.
Published by