Reportážny román „Noční pútnici“ nás prevedie cestou detí v Ugande. Prečítame si o ich únose, o ich vycvičení na vojaka, o ich zabíjaní, pokusoch o útekov, príchodu do centier a ich návrate do života. No vrátia sa naozaj? Vyzerá to tak, že nocou budú putovať až do konca svojich životov. No ani potom nemusia mať pokoj. Ich duša bude putovať ďalej.
O čom kniha je?
Reportáž „Noční pútnici“ hovorí predovšetkým o konflikte v Ugande. A o deťoch. Partizánske oddiely tvorené deťmi bojujú za niečo, čomu samé nerozumejú. No ich vodca je presvedčivý. Okrem toho, že deti unesie z ich domov, zatiaľ čo ostatní podpaľujú dedinu, zavlečie ich do džungle, kde z nich urobí „pravých“ vojakov. Ich prvou skúškou je zabiť.
Veľa detí sa snaží z džungle ujsť – boja sa, nechcú zabíjať. No veľa detí útek neprežije – zabijú ich skôr než sa začnú cítiť v bezpečí. No pre tých pár šťastlivcov sa v Gulu nachádzajú centrá, kde sa im snažia pomôcť prekonať tú to traumu. Vrátiť ich do bežného života. Je to však možné? Dokážu sa deti zbaviť tých otrasných spomienok?
Nemajú to ľahké – odsudzuje ich spoločnosť, vlastná rodina, dokonca aj ich viera. Pri boji ako je tento, nie je jednoduché ukázať na to, čo je zlé. Samotní obyvatelia krajiny nevedia, kto je na ich strane. Už totiž necítia podporu ani ugandskej armády, ani partizánov. Tak prečo stále bojujú? Za koho?
Prečo je dobré si knihu „Noční pútnici“ prečítať?
Kniha trochu otvára bránu do nášho vnútra – čo nás poháňa? Odvaha, strach, láska, pomsta? Celý konflikt v Ugande začal už veľmi dávno. Kedysi bolo v Afrike veľmi veľa kmeňov (a stále tam sú) a tí sa neustále medzi sebou bili. Po kolonizácii Afriky vznikli rôzne štáty. A na území jedného štátu bolo viac kmeňov a ešte aj nejakí tí Európania. Samozrejme, každý si predstavoval riadenie krajiny inak. A tak konflikt pokračoval.A takto by sme mohli pokračovať až ku dnešnému dňu.
Okrem politiky sa v Ugande do toho zamiešalo aj náboženstvo. Kmene veria na rôznych duchov, vzdávajú im obety, stavajú im svätyne, modli sa k nim (rovnako ako u nás pár storočí dozadu). Európania k nim priniesli kresťanstvo, zo severu sa k nim dostali aj moslimská, či hinduistická viera. Takže teraz je tam taký mix – ľudia veria, z každého náboženstva niečomu. Netreba si zase predstavovať úplný mix – je pravda, že sa z niektorých obyvateľov stali ortodoxní kresťania, moslimovia a hinduisti. Ale väčšina ľudí okrem týchto „nových“ náboženstiev, stále verí aj na tých duchov.
A teraz ľudia už nevedia koho si pohnevali, ako, a nevedia ako túto skazu odčiniť. Už nechcú žiť v konflikte. Chcú mať pokoj, chcú pokojne žiť. Nepomáha im nikto – ani partizáni, ani ugandská vláda a ani svet. Ale ich deti sú stále v noci unášané a cvičené na zabíjanie. Hovorí sa, že detská duša je čistá, ale dokáže byť čistá aj po všetkých vraždách, ktoré musia spáchať?
Dočítate sa, že deti, ktorým sa podarí dostať z džungle a úspešne prejdú programom na prispôsobenie sa normálnej civilizácii, často utekajú späť do džungle. Nie preto, že by tam chceli ísť. Ale spoločnosť ich tak odsudzuje, že sa necítia vítaní. Ak nemajú dostatok peňazí na odsťahovanie sa do iného mesta v Ugande, stále sú v očiach ľudí zatratení a boja sa, že im prinesú nešťastie za skutky, ktoré napáchali ešte v džungli. Existuje pre nich nádej?
Published by