Balzac je pre mňa utrpením a aj potešením zároveň. Môže sa to zdať zvláštne, ale s jeho knihami zakaždým bojujem. Dlhé opisy postáv a miest, často veľmi zmätočné udalosti a používanie príliš veľa prídavných mien a osôb. Áno, čítať ho je boj. Ale keď už knihu dočítate, vždy z nej plynie nejaké ponaučenie, alebo nejaká morálna hodnota. A to je pre mňa potešenie, pretože všetky knihy by mali mať nejaké posolstvo, ktoré sa vám takto odhalí na konci. Je to taká moja vlastná ľudská komédia, kedy sa bavím sama na sebe.
No a inak to nebolo ani so Stratenými ilúziami. Moje prvé stretnutie s Balzacom však začalo Otcom Goriotom na strenej škole. Vlastne asi tak ako u každého. Opis penziónu, v ktorom Otec Goriot býval, na 20 stranách dá zabrať aj skúsenému čitateľovi. Na univerzite som si ho prečítala druhýkrát, ale vo francúzštine. Trvalo mi to hrooooozne dlho. Ale to moje „potešenie“ sa predsa len nakoniec dostavilo. Možno to bolo aj tým, že som román už konečne dočítala. A tak som sa rozhodla dať Balzacovi ďalšiu šancu.
O čom Stratené ilúziu sú?
Román je rozdelený do troch častí, alebo troch dielov (tak aj pôvodne vyšiel, ako trojdielny). V prvej časti sa zoznamujeme s Lucienom, básnikom, ktorý by rád prerazil v Paríži. Lenže v Angouleme (francúzsky vidiek) nemá veľa možností. Avšak podarí sa mu zviesť Madame de Bargeton a spolu odchádzajú do Paríža. Tiež sa stretávame s Davidom, Lucienovým kamarátom, ktorý zdedil po otcovi starú tlačiarenskú firmu a snaží sa vynájsť novú metódu výroby papiera spolu s jeho ženou Evou, Lucienovou sestrou.
Druhý diel sa točí iba okolo Luciena a jeho pobytu v Paríži. Madame de Bargeton zistila, že v jej kruhu priateľov Lucien nemá šancu a opustí ho. Luciena začína poháňať pomsta a zamestná sa ako novinár, kde sa zamotá do rôznych politických hier a spozná, čo je to korupcia. Rovnako sa mu podarí napísať divadelnú hru, ktorá má veľký úspech. Lucien opantaný úspechom si však nedáva pozor a míňa viac ako má a podvodom zadlží aj Davida. Lenže tak ako rýchlo sláva prišla, rovnako rýchlo aj odišla a Lucien sa zdrvený vracia do Angoulemu.
V tretej časti sledujeme, ako sa David dostáva do väzenia kvôli falošným Lucienovým zmenkám. Lucien sa cíti vinný a chce spáchať samovraždu. Avšak stretáva španielskeho kanonika, ktorý mu sľúbi pomoc, ak mu bude verne slúžiť. Lucien pristane na dohodu, odchádza s kanonikom do Paríža a posiela Davidovi peniaze, aby sa dostal z väzenia.
Možno sa vám nepáči, že som vám to tu celé vyrozprávala, ale verte mi, že pri čítaní sa toho udeje oveľa viac. Toto je len hrubá línia udalostí. A všimnite si, že som spomenula len 6 postáv. V románe je ich mnohonásobne viac. Takže rozhodne sa oplatí knihu prečítať aj keď viete, čo sa stane. Aspoň sa v príbehu nestratíte, tak ako ja (a to zopár krát).
Stratené ilúzie nie sú len názov knihy
Určite si zo stredných škôl pamätáte, že Honoré de Balzac toho napísal teda dosť. Minimálne vám utkvelo v pamäti, že chcel napísať cyklus s názvom Ľudská komédia. To sa mu aj z väčšej časti podarilo. Plánoval napísať 137 románov a stihol 91. Myslím, že je to obrovské číslo na to, že sa dožil len 51 rokov. Keď som si k tejto téme chcela naštudovať niečo viac, zistila som, že vo všetkých románoch sa dokopy nachádza 2209 postáv a z toho 515 sa objavuje opakovane v rôznych románoch[1] (takže vyššie spomenutých 6 postáv je fakt nič).
Ľudská komédia je rozdelená do troch kategórií: analytické štúdie, filozofické štúdie a štúdie mravov. Balzac vo svojich románoch rozoberá ľudskú povahu naozaj do detailu. Musel byť veľmi dobrý pozorovateľ, psychológ a analytik v jednom. Čo je však zaujímavé, že jeho postavy nie sú príťažlivé, ak sa to tak dá povedať. Nesympatizujeme s nimi, dokonca niekedy nimi opovrhujeme. Myslím, že to je tak výnimočné na Balzacových dielach. Nesnaží sa nás potešiť. Chce nám ukázať svoje postavy v pravom svetle.
Tu naše postavy stratili ilúzie. Lucien prišiel o všetky ilúzie spisovateľských ambícií, pretože pochopil, že do sveta slávnych sa dá dostať len cez peniaze. A keďže tie on nemal, tak nemal žiadnu nádej. David stratil ilúzie, keď svojou vytrvalosťou a odhodlaním chcel zabezpečiť pre svoju rodinu lepšiu budúcnosť. Tiež ale prišiel na to, že jeho snaha vytvoriť niečo iné (nové) dokáže byť zmarená neprajníkmi.
Ľudská komédia je o každom z nás
Keďže Balzacov cyklus sa stal asi najznámejším, nebol však jediným. Za zmienku určite stojí aj iný francúzsky autor – Émile Zola. Ľudský charakter bol však veľkou záhadou už od nepamäti. Aj teraz, napriek všetkým pokrokom v odbore psychológie, stále si nevieme vždy vysvetliť, prečo sa správame tak ako sa správame. Niekedy sú na vzostupe tie naše „lepšie ja“, inokedy zase vypláva na povrch tá najtemnejšia naša stránka. Preto je táto téma tak zložitá a Balzac sa priblížil asi najbližšie v jej opise.
Chcem tým povedať, že niekedy si nevieme vysvetliť naše vlastné správanie a kde to ešte správanie niekoho iného. A myslím, že v tom je tá komédia. Ak teda existujú iné vyspelejšie civilizácie v našom vesmíre, myslím, že z nás majú skvelý sitkom. Veď si to priznajme, koľkokrát sme prekvapili samých seba?
Moja ľudská komédia sa väčšinou odohráva v kníhkupectvách: chcem všetky tie knihy okolo, nemám však dostatočné finančné prostriedky, aby som ich mohla mať všetky. Tak si nekúpim žiadnu, lebo to rozhodovanie, ktoré z nich si dnes odnesiem domov, je fakt ťažké. Preto sa snažím vchádzať do kníhkupectva s plánom. Nie vždy sa to podarí a veľakrát je mi do plaču z tej nerozhodnosti. A myslím, že pre nezainteresovaného pozorovateľa to je komické.
[1] DARCOS, X.: Histoire de la littérature française. Paris: Hachette Éducation, 1992. 527 s. ISBN 978-2-01-016588-7.
Published by