Tento rok som bola na čítanie skúpa. Pre niektorých je to možno veľa, pre iných extrémne málo, ale sama som prečítala iba 16 kníh. Na moje pomery je to veľmi málo. Ale vo víre všetkých udalostí roku 2022 som jednoducho nemala chuť na čítanie. Veľa k tomu prispela únava z práce, zdravotné problémy a keďže v práci stále sedím, mala som väčšiu chuť stráviť voľný čas pohybom. Musím však priznať, že to, že som nečítala tak často som si vyčítala.
To najlepšie, čo som v roku 2022 prečítala
Priatelia o mne vedia, že milujem klasiku a milujem absyntovky. A presne v tomto duchu sa tento rok niesol. Úplne za najlepšiu knihu tohto roku považujem „Cesta“ od Cormaca McCarthyho. Nečítala som ju prvýkrát a stále ju považujem za skvelú. Táto kniha má všetko – napätie, emócie, silný príbeh. Rovnako sa u mňa zaradila aj do kategórie najlepšia fikcia.
Najlepšou „non-fiction“ pre mňa bola rozhodne „Utópia v Leninovej záhrade“ od Lukáša Onderčanina. Ako som spomínala, absyntovky mám rada. Považujem ich za náučnú literatúru, pretože vždy sa naučím niečo nové. Tu som sa dozvedela o komúne Interhelpo a bola to časť našich dejín, o ktorej som ani netušila.
Najlepšou básňou, a v tomto prípade básnickou zbierkou, je pre mňa „Kytica“ od Karla Jaromíra Erbena. Vybrať si z nich iba jednu bolo nemožné. V tomto prípade veľa k tomu prispelo aj to, že som ich prvýkrát čítala v slovenčine, za čo patrí obrovská vďaka Ľubomírovi Feldekovi. Tiež je tak nádherne ilustrovaná, že sa inak ani nedalo.
Najlepším a zároveň najväčším prekvapením bola „Majster a Margaréta“ od Michaila Bulgakova. Asi som skôr čakala niečo na štýl Dostojevského a našla som Márqueza. Rozhodne sa to dobre čítalo, nie sú tam veľmi zdĺhavé vnútorné monológy a stále sa tam niečo deje.
A najlepšou klasikou pre mňa boli tento rok dve knihy. Nevedela som si vybrať. „Starec a more“ od Ernesta Hemingwaya je rovnako kniha, ktorú som čítala už asi miliónkrát, ale vždy sa k nej rada vraciam. Stále jej príbeh považujem za veľmi silný. Druhou bol „Portrét Doriana Graya“ od Oscara Wilda. Tiež to nebolo moje prvýkrát, ale stále ma dokáže prekvapiť Dorianova povaha.
To, čo sa mi už nevošlo do kategórií
Nakoľko som v roku 2022 neprečítala veľa kníh, prečítala som silné knihy. Za zmienku určite stoja „Hodiny“ od Michaela Cunninghama, ktorú považujem za veľmi emotívnu knihu. Zaoberá sa témami, ktoré sú stále aktuálne. A slovenskí čitatelia sa tento rok dočkali aj prekladu, takže odporúčam!
„Červený a čierny“ od Stendhala je tiež klasika, ale má taký iný rozmer. Nepoučuje priamo, no z následkov, ktorým musela hlavná postava čeliť sa vám zatočí hlava. Číta sa síce ťažšie, ale stojí to za to.
Kniha, ktorá si podľa mňa zaslúži viac pozornosti je „Na dne v Paríži a Londýne“ od Georga Orwella. Nie je to jeho klasika ako „Farma zvierat“ či „1984“, je to skôr esej, ale rozhodne je zaujímavá a pochopíme, kde Orwell bral inšpiráciu aj na jeho ostatné diela.
Radosť mi opäť raz urobila kniha „Na ceste“ od Jacka Kerouaca. Precestovala som s ním Ameriku a zase mám na tento román iný pohľad. Zaujímavé sú tiež eseje na začiatku knihy vo vydaní, ktoré mám ja (Original Scroll).
Okrem vyššie spomínaných som prečítala ešte nejaké romány a autobiografie. Väčšinou francúzske. Za zmienku určite stoja „Strašné deti“ od Jeana Cocteaua alebo „Avec mon meilleur souvenir“ od Françoise Saganovej.
V roku 2022 som možno nevenovala toľko priestoru čítaniu ako zvyčajne, no rozhodne som prečítala kvalitné knihy. Každú jednu z nich by som odporučila. Už treba len dúfať, že nový rok, bude na čítanie ústretovejší.
Published by