Trochu oheň, trochu voda je kniha na ktorú som sa veľmi tešila a čakala som na jej vydanie v napätí. Andrej Bán ma očaril už svojou predošlou knihou, Slon na Zemplíne, ktorá nás vtiahla do udalostí našej krajiny tak, ako sme predtým o nich nepremýšľali. Aj preto som dúfala, že rozprávanie o Balkáne bude podobné – že sa začnem pozerať na udalosti na tomto polostrove pozerať inak. A podarilo sa. Už viem, že keď nabudúce pôjdem cez hranice týchto štátov, už nikdy ich nebudem vnímať rovnako.
O čom kniha Trochu oheň, trochu voda je?
Kniha je rozdelená do niekoľkých kapitol, každá nesie názov krajiny – Juhoslávia, Kosovo, Srbsko, Bosna a Hercegovina, Chorvátsko, Severné Macedónsko. Samostatnú kapitolu majú aj migranti. Dozvedáme sa o živote ľudí, ktorí v týchto krajinách žijú alebo žili – ako vnímali rôzne konflikty počas rokov, ako sa im žije dnes, ako vnímajú celú situáciu, a akú majú vlastne národnosť.
Témy sú to naozaj ťažké. Najskôr preto, že sami obyvatelia týchto krajín už nevedia ku komu patria. Kde sú naozajstné hranice. A potom je tu tiež stále pretrvávajúci strach. Strach z ďalšieho konfliktu, ktorý by už roztrieštil týchto ľudí úplne. Ale tiež aj strach, že ich možno opäť niekto udá ak na túto otázku neodpovedia správne. Ale aká je tá správna odpoveď?
Prečo je dobré knihu si prečítať?
Tu by som nepovedala, že len dobré, ale aj nutné. Andrej Bán je reportér, ktorý zachytáva udalosti a životy ľudí, aby ich mohol sprostredkovať ostatným. A svoju prácu robí naozaj znamenite. Pomohol mi spoznať Balkán tak ako nikto predtým. Už to pre mňa nie je len dovolenková destinácia a krajiny okolo.
Najskôr sa dozvedáme niečo o Juhoslávii. Možno si hovoríte, že čo sa tam môžeme dozvedieť nové, veď táto krajina je už históriou. Lenže pre mňa, človeka, ktorý ešte nemá 30 rokov, je to pomerne nová krajina. V školách sme sa o nej už neučili, učili sme sa o samostatných štátoch a dejiny tejto krajiny sú tak novodobé, že len málokedy sme sa k nim vôbec dostali na dejepise, ak vôbec.
Tu tiež spoznávame aj osobu Josipa Broza Tita. Čo som o ňom vedela pred prečítaním knihy bolo, že to bol diktátor (tým pádom zlá postava dejín ľudstva). Ale po prečítaní knihy mi ho začalo byť ľúto. Zistila som, že nezjednotil tie štáty, len preto že to bol nejaký megaloman, ktorý chcel ovládať celý svet (tak ako mnohí pred ním). On ich zjednotil, aby medzi nimi už neboli také konflikty. Aj keď spôsob akým to urobil, nebol práve obdivuhodný (aj keď nebol úplne za všetko zodpovedný sám, a na to sa často zabúda).
Moja ďalšia otázka bola, prečo ich chcel zjednotiť? Aké konflikty? A presne o tom je zvyšok knihy. Každá krajina má svoju kultúru, zvyky a myslí si, že iba to ich je správne. A to je ten bod kde nastávajú konflikty. Tá netolerancia jeden druhého je zárodkom všetkého. Vraždili sa medzi sebou členovia rodín, kamaráti len preto, že pôvodom patrili inému národu.
Hranice sú často len pomyselné
Veľa konfliktov bolo umelo vyhrotených. Často len preto, že to niekto zle pochopil, alebo nepočul celú pravdu. Pohraničné oblasti na Balkáne aj teraz trpia. Hranice sú síce nejakým spôsobom vytýčené, ale stále sú ľudia, ktorí sa nedokážu zmieriť s tým, že im vzali územie. Aj keď im možno patrilo iba pár rokov. tieto hranice sú centrom násilia a bojov, ktoré začali ich otcovia, dedovia, pradedovia, a mnohí pred nimi.
Treba si uvedomiť, že tým pádom existuje X-tý počet správnosti zakreslenia hraníc. Ten, ktorý sa deti učia v škole je ten oficiálny. Lenže ľudia na Balkáne to tak necítia. Tí majú vlastné hranice. Iné majú Chorváti, iné Srbi, iné Severní Macedónci. A tým pádom stále žijú v ich konflikte, ktorému často nikto iný nerozumie. Veď ale asi sa netreba tomu až tak čudovať.
Hraničné čiary sa odjakživa neustále menili. Aj v novodobých dejinách sa to deje. Niekedy sa menili kvôli tomu, lebo vtedajší vládca krajiny chcel mať proste väčšiu krajinu. Inokedy sa manželstvom dvoch ľudí z dvoch krajín tieto krajiny spojili a vznikol jeden štát. No na Balkáne je to iné. Hranice sú tvorené v hlavách obyvateľov. Pretože si jeden človek pamätal, že sa chodieval hrávať tam a tam, tak to muselo byť ich územie a teraz patrí inému národu. Už nerozmýšľa nad tým, že možno to nikdy nebolo ich územie, len býval blízko hranice a denne ju prekračoval.
Všetko je o dohode. Aj hranice. Možno keby neboli vôbec, ľudia by sa mali lepšie. Nemuseli by rozmýšľať, či majú dostatočnú rozlohu štátu a či sused je alebo nie je cudzinec. Možno toto je to, čo Tito zamýšľal. Vedel, že Balkánci sú prudkí, niektorí viac ako druhí. A bez hraníc by možno prestali tie konflikty. Len vždy sa nájde niekto komu to vyhovovať nebude. A možno sa mýlil a tie konflikty im vyhovujú. Čo je správne a čo nie, to je však už v rukách obyvateľov Balkánu. Oni sami musia vedieť, čo je pre nich najlepšie.
Published by