Hodiny je krásna kniha. Je plná emócií, tém na rozmýšľanie, ale aj energie. Určite nebudete sklamaní. Michael Cunningham je skvelý autor a písaním vytvára neskutočné obrazy. Zaoberá sa však vážnejšími témami, čo nemusí byť každému príjemné. Rozhodne však jeho knihy budete milovať.
Tu autor poukáže na rôznu škálu tém, čo z tejto knihy podľa mňa urobilo veľdielo. Často autori musia znázorniť peklo, aby ste z knihy mali nejaké emócie. Hodiny však opisujú každodenný život troch žien, ich radosti aj starosti a predsa sú tam také emócie, že len ťažko budete hľadať silnejšie.
O čom kniha je?
Kniha má tri hrdinky a kapitoly sa striedajú podľa nich. Jedna z nich je Virginia Woolfová, ktorá práve píše Pani Dallowayovú. Dozvedáme sa niečo zo spisovateľkinho každodenného života a aj niečo o jej smrti.
Druhá postava je Laura Brownová, mladučká žena v domácnosti s dvojročným synom a milujúcim manželom. Práve chystá narodeninovú oslavu svojmu mužovi. Zaujímavé tiež je, že vo voľnom čase číta Pani Dallowayovú.
Treťou hrdinkou je Clarissa Vaughanová, úspešná editorka. Má osemnásťročnú dcéru a rovnako úspešnú partnerku. Jej blízky kamarát ju prezýva Pani Dallowayová. Hlavným dôvodom je, že krstné meno fiktívnej postavy bolo tiež Clarissa.
Každá z žien práve prechádza určitou krízou, ktorú sa snaží vyriešiť. Každá si uvedomuje, že sa nedá vyhovieť všetkým. Vydajte sa aj vy na toto dobrodružstvo a zažijete niečo neuveriteľné. Kniha má neskutočnú energiu, niečo čo vás bude nútiť knihu nepoložiť a neposunúť ďalej. Budete sa k nej stále vracať. Aj po rokoch.
Prečo je dobré si knihu „Hodiny“ prečítať?
Román poukazuje na rôzne témy – LGBT, rodová nerovnosť, pozícia v spoločnosti, smrť, umenie, domácnosť. Rozhodne je z čoho vyberať. Navyše je kniha rozťahaná rôznymi obdobiami, od nejakých 20. rokov 20. storočia až do začiatku 21. storočia. Vidíme ako sa spoločnosť a jej postoje menia.
Kniha tiež ukáže rôzne psychické problémy postáv ako je bipolárna porucha, úzkosti, stres. U nás sú psychické problémy či poruchy stále dosť tabu. Nesú si veľmi negatívnu konotáciu, často až posmech. Je to veľmi zvláštne keďže sú to poruchy ako hociktoré iné a rovnako ich treba liečiť ako chrípku, či upchávanie ciev. No väčšinou sa ľudia boja povedať, že niektorú z tých porúch majú, boja sa reakcie okolia.
Možno keby boli ľudia otvorenejší a menej by odcudzovali ostatných, mali by menej predsudkov, všetkým by sa nám žilo ľahšie. Hodiny stále plynú a nevieme povedať, kedy príde tá posledná. Buďte preto láskavejší a priateľskejší. Veď nikto po vás nechce, aby ste sa zmenili, aby ste zmenili názor. Len prestaňte riešiť kto má koho rád a kto má akú poruchu a buďte tolerantní. Len preto, že máme rôzne názory a postoje ešte neznamená, že musíme byť nepriatelia na život a na smrť. S trochou tolerantnosti by bol náš každodenný život oveľa jednoduchší.
Published by