Červená ľalia je v tejto knihe symbolom. Okrem toho, že reprezentuje mesto Florencia, tiež sa spája s najkrajšími spomienkami hlavnej hrdinky. Ja v nej však vidím aj Francúzsko, hnev, žiarlivosť a krásu. Spája v sebe rôzne črty, je takou mozaikou. A vy v nej čo vidíte?
O čom kniha je?
Román opisuje ľúbostný trojuholník, no nie úplne tradičný – ide o ženu a jej dvoch milencov. Jej vzťah s manželom je povedzme vzájomný rešpekt. Jej muž je o dosť starší a zameriava sa na politiku. Thérèse sa však nudí a popri všetkých návštevách, obedoch, oslavách a operách jej stále zostáva dosť času a tak si nájde milenca, aby jej krátil voľné chvíle. Avšak po čase zisťuje (možno skôr z rozmaru), že jej to nevyhovuje. Že ho nemiluje.
Thérèse odchádza za svojou priateľkou do Florencie. Tam sa stretne so sochárom Dechartrom, ktorého však pozná už z Paríža. Vášnivo sa do seba zamilujú a Thérèse ukončuje vzťah s predchádzajúcim milencom. Ten odchádza preč, chce na ňu zabudnúť. No po pár mesiacoch sa vráti do Paríža a zistí, že jeho láska ku nej sa ho stále drží. Dechartre už má pochybnosti, jeho žiarlivosť ho zožiera stále viac a viac.
Prečo je dobré si knihu „Červená ľalia“ prečítať?
Musím povedať, že tento román ma príjemne prekvapil hneď z niekoľkých dôvodov. Čakala som niečo na štýl Flauberta, možno Balzaca, alebo Stendhala. No tento román bol písaný inak. Hneď od začiatku bolo cítiť, ako sa hlavná hrdinka nudí a ako trpí tým, že má podľa nej neplnohodnotný život. Nebolo tam žiadne hľadanie milenca od prvej strany. Jej vzťah s prvým milencom bol celkom otvorený, dokonca verejný (jej manžel vedel tiež a akosi to akceptoval).
Rovnako si uvedomovala, že tento vzťah vznikol len z nudy, nie je v tom nič hlbšie, teda pre ňu určite. Až keď stretla Dechartra, cítime ako sa jej myšlienky a emócie premenili. Začne chápať, čo to znamená naozaj milovať. Celá sa do toho vloží. Je to všetko písané tak veľmi živo a skutočne, že to naozaj prežívate spolu s ňou.
Skvelé sú aj opisy Paríža a Talianska, tiež sôch, malieb a budov. Cítite sa, akoby ste boli priamo na mieste. A nie sú to tie siahodlhé opisy ako sme zvyknutí napríklad u Balzaca. Sú krátke, výstižné a nádherné. Tiež mňa osobne veľmi teší, že ľudia boli scestovaní, aspoň tí z vyššej vrstvy. Mali neskutočný prehľad a zaujímali sa o umenie a kultúru. V knihe tiež narazíte na pár postáv, ktoré viete stotožniť aj s reálnymi ľuďmi. Prídete na to, ktorá z postáv je Verlaine?
Červená ľalia spája rôzne vrstvy spoločnosti
Avšak treba povedať, že je cítiť aj politickú situáciu v tej dobe. Veľký antisemitizmus sa prejavoval v každej oblasti života. Najviac ma prekvapilo, že existovali časopisy venované práve tejto téme. Vo vláde odstavovali židovských politikov na bok, aby nemohli byť vo vysokých funkciách. Veľmi sa mi páčil výrok z knihy, kde sa jeden židovský učenec vyjadril, že keby nebolo Židov a Arabov, kresťanský európsky svet by nepoznal vedu a medicínu. A to je obrovská pravda.
Len na záver chcem povedať, že tieto klasické francúzske romány vždy v sebe skrývajú kus politiky, aj keď sa vám to na prvý pohľad nemusí zdať. A treba podotknúť, že nie všetci autori boli na „dobrej“ strane. Mávala som veľkú dilemu, či takých autorov čítať, alebo nie. No, prišla som na to, že väčšina z nich nevyjadruje svoj postoj, iba opisujú situáciu, ktorá v tej dobe bola. Veľa z nich politiku spomenie iba okrajovo. A oooooveľa viac z nich svoj postoj skrývali alebo ho menili, takže nie je úplne jasné na ktorej strane stáli. Takže teraz to už neriešim, nezisťujem si vopred politické cítenie autorov a ak narazím v knihe na niečo, čo sa mi nepáči, tak to poviem. Alebo o tom napíšem.
Published by