Malé ženy minulý rok ovládli filmové plátna a ja sa musím priznať, že film som ešte nevidela. Ale chcela som si knihu prečítať ešte skôr ako film uvidím, čo sa mi teda podarilo a som za to vďačná. Tak milý príbeh som už dávno nečítala. No tiež ma veľa naučil – napríklad, že boj je niekedy nevyhnutný.
Louisa May Alcott vraj tento román napísala na požiadanie svojho vydavateľa a po jeho obrovskom úspechu napísala aj pokračovania, ktoré už také známe na Slovensku nie sú. A vraj jej tento príbeh riadne liezol krkom, pretože všetci neustále hovorili len o 4 sestrách Marchových a ich životoch. Takže aj ona zvádzala svoj vlastný boj.
O čom teda Malé ženy sú?
Príbeh sa odohráva počas americkej občianskej vojny, ale jej priebeh a vplyv sú len nepatrne spomenuté. Počas čítania budete pozorovať dospievanie 4 sestier – Meg, Jo, Beth a Amy a ich suseda Laurieho. Sestry žijú v malom domčeku spolu so svojou mamou, ich otec je na fronte ako duchovný.
Sestry sú každá úplne iná, každá má iné záujmy a aj pohľad na svet. Ich matka je aj ich priateľkou a vždy sa jej zveria so svojimi trápeniami. Tiež je to žena, ktorá veľmi dobre vedie svoju domácnosť a pomáha chudobnejším a chorým, aj keď samé majú málo.
Práve obetavosť je ústredným motívom tohto príbehu. Každá zo sestier sa nejakým spôsobom v knihe vyvíja a čitatelia uvidia, čo všetko sú dievčatá ochotné obetovať kvôli sebe, ale aj kvôli iným. Na konci knihy si myslím, že môžeme zhodnotiť, že ich mama dievčatá dobre vychovala a viedla.
Povedala by som, že je to skôr dievčenský príbeh, plný romantiky, túžob a snov a boja. Veľmi podobný príbeh je aj Anna zo Zeleného domu. No ani mužskému publiku neublíži. Príbeh je pútavo písaný, takže nudiť sa nikto nebude. A Jo je poriadne akčná!
Prečo teda Malé ženy zvádzali boj?
V knihe nachádzame mnoho konfliktov, aj keď na prvý pohľad sa to tak nemusí zdať. Dievčatá bojovali so stereotypmi čo sa pohlavia týka, tiež sa museli prebojovať cez konflikt medzi domácimi povinnosťami a osobným rozvojom. Nejakým spôsobom chceli byť sami sebou.
Celý čas najmä Jo bojovala so svetom, ktorý ju nechcel vidieť takú, aká naozaj bola. No a čo, že bola strapatá a nenosila klobúk. Ale žena v tej dobe mala vyzerať upravene za každých okolností. Preto sa v okolí nenašiel ženský zástanca jej neupraveného vzhľadu. Aj vlastné sestry ju kárali za to, ako vyzerá a za každým ju poúčali, ako sa dievča správať má a čo nemá robiť. Jo rada bežala na rôzne miesta, a to by dievča robiť tiež nemalo. Behať môžu iba malé deti.
Dnes takéto podobné stereotypy stále pretrvávajú. Už síce klobúk a rukavičky nie sú povinné, no aj tak by žena mala vyzerať pri každej príležitosti upravene. A každému je ukradnuté, že vy tak vyzerať nechce. Že občas chce byť strapatá a nenamaľovaná. Veď to nie je nič zlé ani zvláštne.
Boj so stereotypmi
Tieto stereotypy sa prelínajú aj s druhým konfliktom, konfliktom medzi domácimi povinnosťami a osobným rozvojom. Od malička počúvame, že keď skončíme školu, tak sa vydáme a budeme mať deti. Keď túto líniu nespĺňame, alebo nejako ju naštrbíme, je zle. Keď sa žena dlho nevydáva (alebo vôbec), tak sa ľudia začnú pozerať na všetko čo robí a analyzujú: ona chodí na jógu, to určite tam jej povedali že sa nemá vydávať; včera išla do baru, potom nečudo že nikoho nemá keď sa zdržiava na takých miestach; atď. Alebo keď nemáte deti v spoločnosti požadovanom veku: je to kariéristka; je frigidná; a neviem čo ešte.
Pri týchto udalostiach je zvláštne, že sa vás nikdy nikto nespýta prečo, ale závery si ľudia vyvodia sami. Všetci potrebujú aj čas na seba – to je známy fakt. Keď si odpracujeme 8 hodín v práci a ďalšie minimálne 4 doma, tak potrebujeme aj čas, kedy sa uvoľníme, nemyslíme na prácu ani domácnosť a môžeme myslieť na seba. Ako to urobíme je na nás a ak nám to niekto vyčíta alebo tomu nerozumie, tak je to veľmi smutné.
V istom zmysle nám stereotypy aj vyhovujú. Keď sa riadime názormi iných, nemusíme nad tým premýšľať a proste slepo ideme. Ale vtedy sa podľa mňa raz ocitneme v bode, kedy sa pýtame sami seba: Ako som sa tu preboha dostal/a? A vtedy začne blikať červená kontrolka, že niečo nie je v poriadku. No veľakrát už je neskoro na veľké zmeny.
Byť sám sebou nie je jednoduché
Byť sám sebou a nepodliehať konvenciám sa zdá byť v dnešnej dobe čím ďalej tým ťažšie. Chceme byť originálni, no tiež sa snažíme niekoho napodobňovať – napr. rôzne slávne osobnosti. Kupujeme si to čo nám ukazujú v reklamách, jedávame a pozeráme to, čo vidíme na ich Instagramových profiloch. Len málokomu sa naozaj podarí preraziť svojou originálnosťou a vtedy sa stáva „influencerom“, ktorý ovplyvňuje iných. Takže to vyzerá tak, že je to nezastaviteľný kolotoč.
No keď budeme sami sebou, nič tým nepokazíme. Naopak, ľudia si nás budú o to viac vážiť, najmä v tom „dospeláckom“ svete. Je správne stáť si za svojim názorom, ale tiež sa musíme naučiť počúvať druhých. To hneď neznamená, že s nimi musíme súhlasiť. Keď budeme k sebe ohľaduplnejší, každý boj bude jednoduchší.
Dennodenne bojujeme so stereotypmi, egoizmom a najmä sami so sebou. To posledné by sme však mohli skúsiť dať do poriadku a v tomto prípade je asi dobré sa vzdať a počúvať sám seba. Počúvať naše telo, čo chce jesť; počúvať svoje myšlienky, ktoré nám hovoria kým sme; počúvať svoje srdce, ktoré nám ukazuje smer. Keď prestaneme bojovať sami so sebou, nad všetkým ostatným sme vyhrali. Takže sestry Marchové ďakujem vám, že aj takto cez literatúru nám dokážete pomôcť!
Published by