Autor Ada v krajine kníh

O jedle sa dá písať aj inak

O jedle sa toho popísalo už veľa a dobre. A výnimkou nie je ani „Food Anatomy“, ktorá spolu s „Nature Anatmoy“ a „Farm Anatomy“ tvorí skvelý komplet krásnych kníh. Garantujem vám, že sa dozviete niečo nové a obohatíte si slovnú zásobu. Tiež je to kniha, ktorú si môžete listovať aj s vašimi deťmi (aspoň školopovinnými) a aj na nich sa niečo nalepí.

Čo sa týka samotnej literatúry o gastronómii, toto je rozhodne unikát. Vyzerá inak, ako rôzne iné druhy enczklopédií a príručiek. Zároveň je písaná jednoducho, aby ju pochopili aj deti a nemuseli ste sa moriť množstvom cudzích, často nezrozumiteľných, slov.

O čom kniha je?

Kniha je menšou encyklopédiou sveta jedla. Okrem rôznych druhov ovocia, zeleniny, cestovín a mäsa, sa dozvieme rôzne zaujímavosti zo sveta gastronómie a stolovania. Celú knihu sprevádzajú nádherné ilustrácie, ktoré sú detsky jednoduché, no o to príťažlivejšie. A áno, nachádzajú sa tam aj naše halušky.

Kniha tiež obohatí našu anglickú slovnú zásobu  oboznámime sa s termínmi, ktoré možno tradične nevyhľadávame. Tiež sa vydáme na cestu po svete za gastroómiou rôznych krajín a naučíme sa aj zopár vecí ich tradičného spracovania potravín, či výrobu rôznych pochutín.

Prečo je dobré si knihu o jedle „Food Anatomy“ prečítať?

Určite sa dozviete niečo nové. Pre mňa bola jedna z noviniek, že praclíky nepochádzajú ani z Rakúska, ani z Nemecka, ale z Talianska. Vyrobili ich mnísi v kláštore a chceli, aby to vyzeralo tak, že deti majú ruky prekrížené tak, aby to vyzeralo ako pri modlitbe. Takýchto zaujímavých faktov je tam veľa.

Tiež som si obohatila slovnú zásobu, čo sa týka rôznych chutí. Takže nie je to len o tom, že niečo je sladké, slané, kyslé. Rozprestrie sa pred vami celá paleta chutí. Taktiež ma zaujali rôzne druhy pečiva a stolovacieho náčinnia. A verte mi,  tých slovíčok je veľa a určite si ich všetky hneď nezapamätáte, ale aspoň viete, kde ich nájsť.

Stolovanie je kapitola sama o sebe. Nejde len o tradičné druhy vidličiek, lyžičiek a nožíkov. Naučíte sa ako stolujú v Číne, Japonsku, Thajsku, Indii, či Kórei. Tiež uvidíte rôzne druhy čajníkov a kávovarov, či všakovakých pecí.

Stále populárnejší street food tam má tiež svoje miesto a o dezertoch ani nehovorím. Rozhodne budete po prečítaní haldní, tak si pripravte aspoň malú svačinku. Ja som dostala chuť na kari. Čo to bude u vás?

Biela veľryba alebo koniec v nedohľadne

Biela veľryba symbolizuje niečo nedosiahnuteľné. Niečo, čo naozaj veľmi chceme, ale nedokážeme to získať. Mne sa aj koniec knihy často zdal priďaleko. A to som sa na ňu veľmi tešila. Je to jedna z mála klasických kníh, ktoré som ešte nečítala.

O čom kniha je?

Román rozpráva príbeh Izmaela, ktorý sa rozhodol vydať na lov veľrýb. V Nantuckete sa nalodil spolu so zvyšnou posádkou a vtedy začalo ich dobrodružstvo. Nenechajte sa však zmiasť. Vydanie, ktoré som čítala ja, má 600 strán, nalodili sa asi po 150 stranách. Takže chce to dávku trpezlivosti. Kapitánom ich lode je Achab. Okrem toho, že je bez nohy, zdá sa, že je aj bez zmyslov.

Musím pripraviť všetkých čitateľov – príbeh je to nervydrásajúci. Je dlhý, vedela by som ho skrátiť tak na polovicu, ale to už by nebol Herman Melville. A čo je zaujímavé, ten príbeh je už skrátený. Pred vydaním totiž pán Melville ukázal svoju prácu Nathanielovi Hawthornovi a už ten mu ju poriadne zredigoval.

Nejdem v ríbehu do detailov, lebo nechcem prezradiť veľa. Príbeh by tak stratil čaro a nechcem vás odradiť od čítania. Takže aby ste zistili, čo sa vlastne na lodi Pequod stalo, musíte sa celým príbehom prelúskať sami. A varujem vás, knihu budete chcieť veľakrát odložiť.

Prečo je dobré si knihu „Biela veľryba“ prečítať?

Sama neviem. Aj keď väčšinou mám klasiku naozaj rada, táto kniha mi neulahodila. Zápletka a príbeh je skvelý. Veľa to hovorí o človeku a jeho zápasení s prekážkami, na ktoré v živote narazí. Tiež tam nájdeme ponaučenie, že pomsta a násilie nič nedosiahnu. Tiež aj spoznávanie nových kultúr a náboženstiev. A samozrejme sa dozvieme veľa o love veľrýb. Vlastne som z toho urobila celkom dlhý zoznam.

Avšak čo ma najviac odrádzalo od čítania, boli tie opisy všetkého naokolo – miest, ľudí, úkonov (proste Balzac ako vyšitý). Navyše autor tam dokáže zakamuflovať dôležitú informáciu pre rozvíjajúci sa dej, takže sa tým musíte prelúskať.

Taktiež sa dozvieme o rozdelení veľrýb, čím sa líšia, kde sa nachádzajú. To všetko má spieť k tomu, aby sme pochopili, prečo je biela veľryba, alebo Moby Dick, taká dôležitá. Prečo je pre rýbarov významná. No mne to pripadalo, ako keď na diplomovke potrebujete ešte niekde nabrať 1000 slov, tak tam pridáte úplne zbytočnú pasáž, no na prvý pohľad sa zdá dôležitá. To isté platí aj o histórii lovu veľrýb a prvých zaznamenaných stretov s bielou veľrybou. Tiež to pripadá, akoby sa iba vypĺňal prázdny priestor.

Môj záver je, že knihu si určite treba prečítať. Je to predsa len kus klasiky a má svoju hodnotu. Možno to budete práve vy, komu kniha sadne a nebude vedieť si ju vynachváliť. Ja som asi mala iba iné očakávania. Ale to nič. Nemôžu to byť samé 5 z 5.  

To, čo máš okolo krku ťa môže posunúť ďalej

„To, čo máš okolo krku“ je krásnou a silnou zbierkou poviedok. Okrem toho, že sa ľahko číta (naozaj, akoby ste sa ponad text vznášali), veľa nás na/poučí a nenechá nás chladnými. Ale tak je to vždy s Chimamandou Ngozi Adichie, všakže. Tak talentovaných spisovateľov nie je na svete veľa. Preto jej fandím a dúfam, že nám Absynt prinesie viac jej tvorby.

O čom kniha je?

Kniha je zbierkou poviedok renomovanej autorky Chimamandy Ngozi Adichie. Káždá z poviedok rozpráva iný príbeh. Každá je iná, výnimočná. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že autorka sa sústreďuje na problémy nigeríjčanov. Avšak bližším pozorovaním zistíte, že nie sú to problémy typické pre Nigériu, ale tieto problémy prežíva väčšina z nás.

Možno presne to je autorkin zámer – priblížiť nám svet ľudí žijúcich v Nigérii äprípadne tých, ktorí z nej odišli), aby se zistili, že to nie sú oni a my. Ale stále sme to len my. Všetci zažívame straty blízskych, prvé lásky, nešťastné manželstvá, deti, ktorým by sme zniesli modré z neba. Je len na nás čitatteľoch, aby sme si tam našli ten svoj kúsok seba.

Prečo je dobré si knihu „To, čo máš okolo krku“ prečítať?

Už len názov nám veľa napovedá. A ten kto pozná autorku vie, že nepôjde o náhrdelník. Veľa z nás zažilo ten stiesňujúci pocit, ktorý nám stláča hrdlo, máme pocit, že sa dusíme. Čo je však u každého odlišné, je to, čo tento pocit vyvolalo. Zápasíme so svojimi démonami a snažíme sa im nepoddať. Avšak niekedy nás znezdajky zložia a my sa začíname dusiť. Tento pocit autorka nádherne opísala v poviedke s rovnakým názvom, ako je titul knihy. Zimomriavky zuručené!

Tiež sa veľa venuje vzťahom. Vzťah dieťaťa a rodičov, medzi manželom a manželkou, zmena týchto vzťahov a dynamiky medzi nimi v priebehu rokov. toto všetko tu nájdeme. Samozrejme témy ako dedičstvo, nevera, emigrácia, rodinná tragédia, svadba hrajú kľúčovú úlohu v posúvaní hraníc každého vzťahu. Avšak riešenie problémov je vždy v rukách tých, ktorých sa to najviac dotýka. Niekto sa rozhodne podľa rodinnej tradície, niekto sa vzbúri. A dôsledky sú vždy prekvapujúce.

Zložitá je tiež téma „belošského“ pohľadu na Afriku ako takú. Krásne to zobrazuje poviedka „Jumping Monkey Hill“. V poviedke ide o literárny workshop, ktorý usporiadali jeden európsky profesor so svojou manželkou. Každý z účastníkov mal napísať krátku poviedku, ktorú potom všetci čítali a navzájom si dávali tipy, rady, kritiku. Problém bol v tom, že ak v poviedke nebola nejakým spôsobom zakomponovaná vojna alebo kolonizácia, tak ju profesor odsúdil. Nezaujímalo ho, že rovnaké existenčné problémy, aké prežívajú ľudia v Európe a USA, prežívajú aj ľudia v Afrike.

A tu to nekončí …

A možno najsilnejšou témou je návrat ku koreňom. Autorka v jednej z poviedok (Zanovitá historička) stručne opisuje kolonizáciu Nigérie a aký to malo dopad na obyvateľov, najmä na malé deti, ktoré od útleho detstva navštevovali školy, ktoré viedli cirkevní predstavitelia. Veľa z týchto detí sa zrieklo svojich rodinných/ kmeňových tradícií a povinností až do takej miery, že to odsudzovali aj u svojich vlastných rodičov. Až niekoľko generácii potom sa deti znovu snažili vrátiť ku svojim koreňom. Avšak mnohé z ich tradícií už zanikli.

Možno ste už postrehli, že to nie je len taká oddychovka. Ale to by sme predsa od autorky ani nechceli. Knihu odporúčam všetkými desiatimi. Zas mi to o trochu viac otvorilo oči. A to som nespomenula ani témy ako feminizmus, rasizmus, kulty, duchovia, etnické nepokoje, politické problémy, … Takže hor sa do čítania! Za mňa je to momentálne kniha roka!

Dámsky gambit a chuť vyhrávať

Dámsky gambit je jednou zo stratégií v šachu. Je aj jednou z tých komplikovanejších. Rovnako komplikovný je aj život Beth Harmonovej, ktorá našla v šachu únik pred realitou. Po prečítaní príbehu sa už nebudete čudovať, prečo pre ňu šach tak veľa znamená. Spolu s Beth nazrieme do života šachových veľmajstrov a precestujeme s ňou mnoho krajín. A to všetko v mene šachu.

O čom kniha je?

Román rozpráva príbeh Beth Harmonovej, ktorá sa dostala do sirtinca po tragickej nehode jej matky. Beth bola veľmi šikovná a múdra, ale v domove nenašla nič, čo by ju tešilo. Po niektorých vyučovacích hodinách musela ísť do suterénu vyčistiť špongie. Suterén bol kráľovstvom údržbára. Pán Shaibel hrával nejakú zvláštnu hru. Po niekoľkých razoch sa Beth osmelila a opýtala sa, čo je to za hru. Bol to šach.

Beth sa veľmi rýchlo naučila pravidlá a rôzne ťahy a čoskoro začala vyhrávať. Keď si pán Shaibel uvedomil jej potenciál, zavolal svojho známeho zo šachového klubu. Pán Ganz bol tiež riaditeľom strednej školy, kde mali šachový krúžok. Prehovoril riaditeľku sirotica, aby Beth pustila na jeden deň si s nimi zahrať. Beth hrala proti všetkým členom klubu simultnánne. Vyhrala.

Postupom času si Beth adoptovali, začala chodiť na šachové turnaje a víťazila. Samozrejme, boli tam aj nejaké prehry. Tie však veľmi zle znášala. Ale nebol by to best-seller, keby bol príbeh takýto jednoduchý. Pre všetky zápletky si budete musieť knihu prečítať, napoviem len, že všetky geniálne mysle majú svojich démonov.

Prečo je dobré si knihu „Dámsky gambit“ prečítať?

V prvom rade je to super oddychovka. Nič, nad čím by trebalo rozmýšľať alebo hľadať hlbší význam. Takže na letné dovolenky, alebo upršané počasie je to geniálna voľba.  Tiež štýl autora je jednoduchý, žiadne zbytočné prídavné mená a opisy, ktoré nedávajú zmysel. Všetko, čo sa v knihe nachádza má nejaký dôvod.

Príbeh sám o sebe osloví aj náročného čitateľa. Geniálne divčatko, z ktorej sa stane excelentná šachistka, nám ukáže, čo dokáže ambicióznosť a nechuť k prehrám. Taktiež rozpis hier a postavenie šachových figúrok si môžete zreprodukovať aj doma. Môžete sa na konkrétnou partiou sami zamyslieť a pouvažovať, či by ste konali rovnako ako Beth, alebo by ste zvolili iný prístup.

V knihe sa nachádza len zopár ústredných motívov a to všetko dáva príbehu potrebný ráz. Beth sa sústreďuje len na to, ako vyhrá ďalšiu partiu. Zatiaľ jej však uniká život teenagerky a dospievajúcej mladej ženy pomedzi prsty. Samozrejme, nájdeme tam zopár úletov, ale je to nič v porovnaní s bežným teenagerom. Tu vidíme to sústredenie sa na to, čo je pre Beth dôležité – šach.

Treba tiež podotknúť, že príbeh je veľmi emotívny. Smrť matky na začiatku je len začiatok všetkého ostatého. Budete súcitiť s Beth od začiatku až do konca. Aj keď urobí zopár chýb, vždy budete na jej strane. Budete ju chcieť ochrániť pred všetkým zlým. V žiadnom inom príbehu to nebolo také jednoduché ako tu.

Takže román rozhodne odporúčam. Je jednoduchý, je skvelý. Ukazuje motiváciu vyhrať úplne v novom svetle. Nebudete sklamaní. Teraz už len budem čakať, na skoré stmievanie a sychravé počasie, aby som si konečne pozrela aj seriál. To bol totiž môj záväzok – seriál si nepozriem, kým si neprečítam knihu. Lebo všetci vieme, ako by to dopadlo, keby to bolo naopak.