Román La Citoyenne je o dokázaní, že každý z nás má svoju hodnotu. Má čo svetu ponúknuť. Že by sme nemali byť posudzovaní na základe minulosti našich predkov. Tá predsa nehovorí o nás. Je krásne vidieť, že ľudia stále bojujú za seba. Nechcú upadnúť do zabudnutia.
Nejaký psychológ určite nájde štúdiu, že minulosť našich predkov nás ovplyvňuje a s tým súhlasím. No netvorí hlavnú časť osobnosti človeka. Vyvíjame sa, každá skúsenosť nás dotvára. A minulosť, či tá dobrá alebo zlá, nás môže posunúť ďalej. Môžeme sa aspoň zamyslieť nad tým, akým chceme byť človekom.
O čom kniha je?
Autorka rozdelila román do dvoch častí. V tej prvej hovorí o svojom detstve, ako s rodičmi žili v rôznych bytoch, o tom ako otec tlačil noviny a ako sa im často striedali gazdiné. Vidíme, ako sa malému dievčatku pomaly začínajú otvárať oči, ako dospieva. Zistí o svojich rodičoch veľa, ale v podstate nič. Zistí, že sú červení, komunisti, ale ešte nerozumie čo to znamená. V ich obývačke sa stretávajú často rôzni ľudia, ktorých volá krstným menom, no nerozumie, že sú to poprední spisovatelia tej doby.
Druhá časť je už o autorkinej dospelosti, keď už je oveľa staršia. Snaží sa čitateľom ukázať, že nemala úplne ľahký život a presadiť sa ako spisovateľka a scenáristka nebolo ľahké. Stále ju všetci porovnávali s rodičmi, bránili jej uspieť kvôli minulosti, ktorú nedokázala ovplyvniť. No presadila sa a má čo ponúknuť. Ukazuje nám, že na politike nezáleží, že aj ona sama je človekom, že je občiankou Francúzska a preto má rovnaké práva ako ostatní občania.
Prečo je dobré si knihu „La Citoyenne“ prečítať?
Keď dospievame, všetci chceme vyjsť z tieňa našich rodičov. Chceme dokázať im, ale aj všetkým ostatným, že sme dobrí v tom, čo robíme, že sa vieme o seba postarať a že nás dobre vychovali. O čosi ťažšie to však majú deti slávnych ľudí, pretože všetci naokolo a aj úplne cudzí ľudia vedia, čo sú ich rodičia zas. Keď sú to veľmi dobrí ľudia, tak všetci čakajú čo sa z tých stane a keď sú to nie veľmi dobré, tak predsa z nich nemôže vzísť nič dobré. Teda, to je asi taký všeobecný postoj.
Preto sa ani autorke nečudujem, že musela celý život dokazovať, že nie je ako jej rodičia, že nikde nevnáša politiku a bojuje sama za seba. Samozrejme, že sa stretáva s rodičmi, veď sú to jej rodičia. Nie sú to zlí ľudia. Len majú iné politické presvedčenie ako väčšina ľudí teraz. Ale vtedy to nebolo nezvyčajné. Avšak ľudia často a rýchlo zabúdajú. Je také jedno príslovie: Zabudol vôl, že teľaťom bol. A presne o tom to je. Všetci sa nejako vyvíjame, len väčšina z nás si pamätá len cieľ a na to všetko, čím si na ceste preskákal ľahko zabudne.
Je dobré prečítať si, že na svete stále sú ľudia, ktorí sa snažia vyjsť z tieňa niekoho iného a neboja sa o tom otvorene hovoriť. Veď deti by nemali platiť za hriechy svojich rodičov. Že všetci majú právo ukázať, čo v nich je.
Published by