Deti majú odvahu sebe vlastnú – neboja sa ničoho a nikoho. Dokážu urobiť takmer čokoľvek a asi ani nevedia ako sa im to podarilo. To je niečo čo nám dospelým chýba. Oni nemajú v hlave ten alarm, ktorý im hovorí, že to nedokážu, že na to nemajú. My dospelí ho máme, aj keď na to máme. V čom to je? Je to nejaké naše základné nastavenie, či genetika? Ťažko povedať.
Na druhej strane si treba uvedomiť, že aj deti to mávajú ťažké. Súperenie medzi sebou o pozornosť dospelého či kto má lepšiu hračku ich bude sprevádzať až do smrti. Veď koľko dospelých vo vašom okolí sa rado pochváli novými vecami, povýšením, či novým vzťahom. Strašné deti nie je ľahké čítanie, no otvorí vám to cestu k spomienkam na vaše vlastné detstvo.
O čom kniha je?
Paul a Elisabeth sú súrodenci. Žijú v byte s ich chorou matkou. Jedno poobedie sa Paul vráti zo školy so zranenou hlavou. Takto sa Elisabeth bude starať o dvoch chorých. S bratom zdieľajú spoločnú izbu, ktorá je ich útočišťom, ale aj miestom, kde sa hrávajú svoju obľúbenú hru. Hra spočíva v tom, že si vlastne lezú na nervy a vyhráva ten, kto má posledné slovo. Jedného dňa ich mama zomrie. Zostávajú iba oni dvaja. Ako to zvládnu? Čo budú robiť?
Dej sa odohráva počas troch rokov. Na začiatku má Elisabeth 16 rokov a Paul 14. Ich vzťah vás bude určite vťahovať do deja. Je veľmi zaujímavý. Ja mám tiež brata a ako deti sme bývali v jednej izbe. Rozhodne sme si liezli na nervy a robili si napriek. No nemyslím si, že náš vzťah bol až tak vyhrotený, aby sme si nepriali šťastie jeden pre druhého. Aj keď sa jeden z nás niečím trápil, ten druhý tam preňho bol. Preto mi príde vzťah Elisabeth a Paula trochu nereálny a až moc prehnaný. No posúdiť to už musíte sami.
Prečo je dobré si knihu „Strašné deti“ prečítať?
Deti zohrávajú v našich životoch veľkú úlohu. No tu sa skôr pozrieme na obdobie, keď sme my sami boli deťmi. Ten prechod do adolescencie nie je ľahký. Obzvlášť v niektorých prípadoch je naozaj náročný, možno až nemožný. Dospievanie neprináša len fyzické zmeny, ale aj tie psychické. Na tie sa veľmi často zabúda.
Dieťa si začína uvedomovať, že už nie je dieťaťom. Že je pred ním život, ktorý si musí nejako naplánovať. Zrazu pred ním stojí jedna veľká kopa dverí a nevie, ktoré má otvoriť skôr. Preto sa môže zdať, že chovanie adolescentov je chaotické a nevypočítateľné. Ale je to len o tom, že oni naozaj nevedia čo majú robiť. Nikto im nedal manuál alebo príručku. A nebudeme si klamať, asi by ju ani nečítali.
Ale práve toto inštinktívne chovanie im veľakrát pomôže dosiahnuť to, o čom sa dospelým len môže snívať. Dospelí totiž strácajú tú odvahu skúšať nové veci, lebo sa boja, že prídu o istotu a stabilitu. Poznám to z vlastnej skúsenosti. Teraz už nechcem urobiť krok do neznáma pretože nechcem o všetko prísť. Pritom nikde nie je napísané, že o všetko prídem.
Byť dieťaťom by som už nechcela. „Dospelácky“ život sa mi páči. No odvahu dieťaťa by som prijala, aspoň na pár dní. No tiež neviem, či by som ju využila. Strach je silný manipulátor a čím som staršia, tým viac sa bojím. A to úplne všetkého.
Published by