Po dlhšej odmlke som späť. Nikdy som neverila na bloky. A tento rok som mala až dva. Prvý bol ten, že som nemohla písať. Vôbec nič. Nedokázala som sa prinútiť sadnúť si k počítaču a ak už aj sa mi to podarilo, tak som nevedela zosmoliť ani jednu rozumnú vetu. Druhý blok bol ten, že som nedokázala čítať v takom tempe ako som bola zvyknutá. Dlho som sa nevedela sústrediť a čítala som tie isté strany stále dokola. Nevedela som žiadnu knihu úplne dočítať a striedala som ich. Pritom to boli žánre a autori, ktorých mám naozaj rada. No antológia The Paris Review – 60. roky mi veľmi pomohla.
Prečo tieto bloky vznikajú?
Sú rôzne dôvody, no všetci psychológovia sa zhodujú, že tieto bloky vznikajú, keď sa cítime zle, máme negatívne myšlienky, stres a zlé medziľudské vzťahy. Keď sa tak sama rozanalyzujem, tak toho asi bolo viac. Sťahovanie, veľa práce, strach, že môj blog je celý nanič a tiež aj zlý pocit, že čítaním len zabíjam čas a mala by som robiť niečo zmysluplnejšieho. Takéto zvláštne pocity som mala tak od apríla.
Za posledné dva týždne sa však toho dosť zmenilo. Sťahovanie je už ako tak dokončené, aj zariaďovanie bytu je viac-menej hotové. V práci sa to tiež ustálilo, aj keď stále mávame návaly. Čítanie ma opäť začalo baviť a dnes som sa odhodlala aj napísať článok na blog.
Čo práve čítam?
Môj blok z čítania mi pomohol prekonať Khaled Hosseini. Je to jeden z mojich obľúbených autorov. Najskôr som si prečítala jeho Majstra šarkanov a potom Tisíc žiariacich sĺnk. Aby ste mi správne rozumeli, prečítať mi ich trvalo veľmi dlho. Naozaj dlho. Obe som čítala už druhýkrát, no strhujúce boli rovnako. Keď som ich dočítala, tak som prečítala ďalšie dve knihy ako lúsknutím prstov a v tomto tempe aj pokračujem.
No môj blok z písania prelomila kniha The Paris Review – 60. roky. Prečítala som aj The Paris Review – 50. roky, no tá ma nedohnala k písaniu. Bola veľmi zaujímavá, dobre sa čítala, ale tie rozhovory s autormi sa mi nezdali až také podnetné. 60. roky ma však úplne odrovnali. Chuť písať som mala hneď po prvom rozhovore (so Simone de Beauvoir) a s každým ďalším rozhovorom táto chuť rástla.
Prečo je The Paris Review – 60. roky taká dobrá?
Okrem toho, že čítate o literárnej elite 20. storočia, dostávate tiež aj vnútorný pohľad na písanie. Každý z autorov má iné zvyky, pozerajú na literatúru a svet úplne inak. Často majú až protikladné názory. Veľa z informácií, ktoré v rozhovoroch uvidíte, boli pre mňa úplne nové. Kniha ma navnadila na prečítanie si biografií autorov. Asi sa to nestane hneď, ale rozhodne mi to bude vŕtať hlavou.
Taktiež je super, že čítame o autoroch z celého sveta, rôznych žánrov a štýlov. Rozhovory nie sú zamerané len na jednu kategóriu spisovateľov. Takže všetci si tam nájdeme minimálne toho jedného, ktorý nami dokáže zalomcovať.
Na záver by som chcela aspoň takto poďakovať vydavateľstvu BRAK, že sa pustili do vydávania tohto skvostu. Myslím, že sú nám takto autori bližší, viac ľudskí. Často máme pocit, že niektorí autori sú až nadprirodzené bytosti, až tak veľmi sú dobrí. Ale po prečítaní týchto dvoch antológií zistíte, že síce sú to stále literárni géniovia, sú to tiež len ľudia ako my všetci. Ľudia s blokmi, krízami, lepšími dňami a obdobiami tvorivej nirvány.
Published by