Nikdy som nečítala silnejší rozhovor. Je to ako čítať výzvu: „Poď, pridaj sa k nám! Potrebujeme ťa!“ Presne tak som sa cítila po prečítaní knihy Šče ne vmerla i ne vmre od poľského reportéra Paweła Smoleńskieho. A také pocity teda nemávam často, najmä ak sa to týka tak veľmi politickej témy, akou je vzťah Ukrajina – Rusko. Myslím, že Slováci často zabúdajú na svojho východného suseda a neuvedomujú si hrozbu, ktorú majú takmer predo dvermi. Rovnako aj ja som zabudla, alebo som si možno nechcela spomenúť?
O čom kniha Šče ne vmerla i ne vmre vlastne je?
Je to rozhovor autora s ukrajinským básnikom a hudobníkom Jurijom Andruchovyčom. Rozprávajú sa o Ukrajine, o protestoch, o vzťahu s Ruskom, o Kryme, o Donbase a mnoho iných tém. Ide tu najmä o udalosti, ktoré sa dlho zbierali a „vybuchli“ v roku 2014. Tiež zaznie téma o rozdelení Ukrajiny – takej „mentálnej“ deliacej čiare na západnú európsku Ukrajinu a východnú ruskú Ukrajinu.
Kniha je tenučká, preto si viac musíte prečítať priamo v nej a naozaj vám to odporúčam. Možno už na našich susedov nezabudnete a bude vás trápiť osud jej obyvateľov. Správy o Ukrajine treba pozorne počúvať. Veľmi rýchlo by sa totiž mohlo stať, že to budú správy o nás.
Prečo je dobré si knihu prečítať? MALA BY BYŤ UKRAJINA ČASTEJŠOU TÉMOU?
Ukrajina vždy tvorila akýsi nárazník medzi Európu a Ruskom. Preto je možno aj ona sama taká rozpoltená. Dôležité je uvedomiť si, že všetko čo sa deje v iných štátoch sa deje aj na Ukrajine + ešte majú na krk dýchajúce Rusko. Tak ako kedysi Napoleon aj Rusko vždy malo taký megalomanský charakter. Čím bola krajina väčšia, tým bolo lepšie. No keď došlo k rozpadnutiu sovietskeho zväzu, už to také dobré nebolo. A keď sa aj menšie etnické skupiny a štáty dožadovali samostatnosti, to už bol vlastne úder pod pás.
Inak to nie je ani s Ukrajinou. Je to síce samostatná krajina, no spod ruského vplyvu sa nikdy úplne nedostala. Často práve politickí lídri boli „dosadení“, alebo minimálne mali silné pro-ruské cítenie. Preto sa rozhodovalo aj v prospech Ruska.
V knihe sa dočítate aj čo to o Kryme. Zistíte, že Krym bol vždy veľmi pro-ruský, takže k anexii by pravdepodobne skôr či neskôr prišlo. Lenže o anexii treba predsa rokovať. Nemôžete si len tak prísť a zobrať si kúsok štátu. Ide o princíp. O základný humánny princíp. Ľudia by mali mať na výber. A možno tak budú prichádzať aj o iné oblasti.
Protesty v roku 2014 boli veľmi krvavé. Do médií sa často dostávali správy, že protestujúci zaútočili na štátne bezpečnostné zložky. Avšak už nepísali o tom, že tieto bezpečnostné zložky prišli a začali strieľať do ľudí, ktorí protestovali na námestí.
Sú reportáže naozaj prospešné?
Často vidíme zábery priamo z vojnových zón. Vidíme, že reportéri ohrozujú svoje životy, aby nám tieto zábery priniesli. Lenže niekedy zabúdame na to, že možno to čo vidíme, je len to čo máme vidieť. Už mnohokrát v histórii sa stalo, že diktátori pozvali zahraničnú tlač do svojej krajiny, aby ukázali svetu, ako sa ľudia majú dobre. Že im nič nechýba. To je presne ten typ mediálnej informácie, ktorý chcú, aby sme videli.
Už nám neukážu to, ako prenasledujú ľudí, ktorí s ich ideológiou nesúhlasia. Ani koľko krvi preliali, aby sa dostali k moci a ešte viac, aby si ju udržali. To je zase typ informácií, ktoré vidieť nemáme. Ani ich občania, ani svet, dokonca ani reportéri.
No a potom sú tu médiá, ktoré dostanú zaplatené, aby ukazovali to, čo štátu/ režimu vyhovuje. To, že si informácie z tohto týždňa a minulého protirečia už nikoho netrápi. Teda nikoho z kompetentných. A spoliehajú sa, že ani obyvatelia si to nevšimnú.
A ešte máme ďalší typ reportérov, ktorí robia z komára somára, alebo ukazujú absolútne nepodstatné správy. A potom sú tu tí, ktorí si robia svoju prácu poctivo. Sú nepodplatiteľní, odvážni a častokrát prenasledovaní, či zastrašovaní. V tých najhorších prípadoch ich aj zabijú.
Je Ukrajina príťažlivou krajinou pre reportéra?
Áno. Minimálne po roku 2014 určite. Tie protesty, ktoré si niektorí reportéri nechali utiecť si doteraz vyčítajú. Možno keby tam boli, svet by sa skôr začal zaujímať o situáciu a poslal by pomoc. Lenže je to len „keby bolo keby“. Teraz sa to už nedozvieme. Podstatné je to, že teraz sú tam. Že nám môžu priniesť správy okamžite a Ukrajina by mohla dostať potrebnú pomoc.
A preto pevne dúfam, že sa tam nachádza aspoň zopár tých poctivých reportérov, ktorí nám tú pravdu prinesú. Nech môžeme svojim susedom pomôcť. Treba si uvedomiť jednu vec. Ak diktatúra zvíťazí (hovorte si čo chcete, ale podľa mňa ruská politika teraz je druh diktatúry), tak veľa z ukrajinských obyvateľov bude potrebovať azyl. Už nás nebudú trápiť utečenci z Afriky. Takže pomôžme kým sa dá. Kým sa to bude dať zastaviť. Nečakajme, kým bude príliš neskoro.
Published by