Dobrá manželka od Samry Zafar nie je kniha, po ktorej by som siahla sama od seba. Už len ten názov ma veľmi neláka. Dostala som ju však od kamarátky a myslela som si, že po nej dlho nesiahnem, že zapadne prachom. Ale nadšenie s akým mi kamarátka o tomto románe hovorila vo mne zostala a tak o necelé 3 mesiace som ju predsa len otvorila. Trošku som sa bála, že kultúrne rozdiely medzi mnou a autorkou vo mne zanechajú zvláštne pocity. Poviem vám, bolo to pre mňa prekvapenie roka.
Kniha je pútavo písaná, napínavá od začiatku do konca. Navyše, čo sa mi veľmi páčilo, naučila som sa zopár výrazov pre rôzne udalosti v moslimskej kultúre. Neviem, či je to úplne korektné, ale neviem ako inak by som to napísala. Je to zaujímavé z toho hľadisko, že okolo svadby majú veľa rôznych udalostí, ktoré sa len málo líšia od tých našich, aj keď ich nazývame inak.
O čom kniha Dobrá manželka je?
Kniha rozpráva príbeh Samry, dievčaťa s veľkými plánmi, ktoré chcelo ísť študovať na univerzitu. Lenže v Pakistane toľko možností na štúdium nie je a tak súhlasí so sobášom (má 16), ktorý by jej priniesol presťahovanie sa do Kanady. V jej okolí sa samozrejme tvoria dva tábory: tí čo sú svadbou nadšení a tí ktorí si myslia, že je ešte veľmi mladá. Avšak rodina budúceho manžela jej sľúbi, že v Kanade bude môcť študovať, že brániť jej nebudú. A tak súhlasí.
Samra sa vydá, avšak do maturity ešte zostáva s rodičmi, aby dokončila strednú školu. Potom odchádza aj so svojim manželom do Kanady a jej sa zdá všetko ideálne. Veci sa zmenia keď otehotnie a svokrovci prichádzajú bývať s nimi. Vie, že na školu teraz musí zabudnúť. No a spolu s príchodom manželových rodičov, sa aj on sám mení. Z vysnívaného domova sa stáva peklo.
Nepomohlo ani presťahovanie sa do väčšieho domu, ani druhá dcéra. Samra bola bitá, nadávali jej, nemohla nikde chodiť. Bola ako vo väzení. Myšlienka na školu ju však neopúšťala a večernými kurzami si dorobila strednú školu, aby ju prijali na kanadskú vysokú školu (chýbali jej nejaké kredity, aby bola na úrovni kanadských študentov a mohla tak začať študovať na vysokej škole).
Rodina sa ocitla vo veľkej finančnej tiesni, keďže hypotéka na dom bola privysoká a Samrin manžel nezarábal dosť aby to utiahol. Aj jeho otec pracoval, ale stále to nestačilo. Samra sa ponúkla, že môže pracovať aj ona. Zo začiatku s tým rodina nesúhlasila, ale nakoniec povolila. Samre sa otvoril úplne nový svet. Malými krôčikmi sa postupne posúvala k slobode…
Prečo je dobré si knihu prečítať?
Kniha rozpráva príbeh nás všetkých. Všetci sme už mali ťažšie obdobie a museli sme si ním prejsť. Teraz to nechcem zľahčovať, samozrejme Samrin život bol oveľa náročnejší. Ale tak ako ona, aj my potrebujeme svoju slobodu. Určite si minimálne pamätáte svoju pubertu – to vzdialenie sa od rodičov, tá potreba byť slobodný a robiť si to, čo chcem, vlastný výber vysokej školy. To všetko nám dalo ten počiatočný pocit slobody.
Taktiež je fajn vidieť, že napriek rozdielnym kultúram, nie sme až tak rozdielni. Už som spomínala udalosti okolo svadby, ale to nie je všetko. Žiarlivosť manžela nie je ani u nás výnimkou, rovnako domáce násilie, nevraživosť medzi manželovou rodinou a nevestou. Musíte priznať, že to nie je len v moslimskej kultúre. Aj vzdelanie, najmä staršie generácie nechápu, prečo radšej ideme študovať, než aby sme si našli stabilnú prácu (často veľmi podhodnotenú). A prečo sa nechceme hneď vydávať/ ženiť a mať kopu detí.
Kultúrne rozdiely sú často len výhovorkou
Viete pracujem v medzinárodnej firme, takže rôznymi národmi a kultúrami sa to len tak hemží a ja som s nimi v každodennom kontakte. Veľakrát narazíme na problém, že s dotyčným človekom nedokážeme vyjsť, nedokážeme mu vysvetliť veci tak, aby to pochopil a nabudúce urobil dobre. A nemyslite si, máme milión manuálov, ako v ktorých situáciách treba postupovať, čo robiť. Ale ten dotyčný sa do toho manuálu ani nepozrie a zase urobí tú istú chybu.
Keď som už naozaj zúfalá, tak sa táto situácia reportuje nadriadenému. A po týždňoch riešenia problému, príde odpoveď: proste majú takú kultúru, treba si na to zvyknúť. A tu jednoznačne hovorím nie. S kultúrou národa to nemá nič spoločné. Už len z toho hľadiska, že robím s viacerými ľuďmi z tej istej kultúry a niektorí s tým nemajú ani najmenší problém a všetkému rozumejú. Takže tu nejde o kultúrny problém, ale o lenivosť, alebo pohodlnosť, niekedy dokonca aroganciu.
Koľkokrát počúvame z okolia, keď sa na niekoho sťažujú, že už sú raz takí, nič s tým nezmôžu. Blbosť! Keď budeme stále mlčať, stále si hrýzť do jazyka, nikam sa neposunieme. Áno, naozaj sa niekedy situácia nezlepší, ale za pokus to stojí. Minimálne už vás to nebude tak zožierať a viete, že ste urobili, čo ste chceli. Ale toho človeka to určite aspoň v kútiku duše zamrzí, že možno sa nespráva tak, ako sa od neho očakáva.
Takže nabudúce: kultúrne rozdiely existujú, ale nie vždy sú jadrom problému. Často sú len výhovorkou aj pre nás samých, keď sa nám nechce s niekým naťahovať. Alebo aj keď my spravíme nejakú kolosálnu blbosť (nikto nie je bez chyby).
Published by