Vždy keď idem niekam na výlet alebo dovolenku, zablúdim do antikvariátu. Nikdy si presne nehľadám, kde sa nejaký nachádza, asi už mám na to nos. A inak tomu nebolo ani keď som bola v Liberci. Neznie to ako super mega dovolenková destinácia, ale poviem vám, je tam naozaj nádherne. A čo je ešte lepšie, keďže leží blízko hraníc s Nemeckom a Poľskom, cudzojazyčnou literatúrou sa to v antikvariáte len hemžilo. A čo bolo ešte úžasnejšie, narazila som tam na francúzsku literatúru s nádhernými obálkami. A to pre mňa znamená bohatstvo (minimálne to obohatí môjho ducha).
Keďže mi jedna kniha nestačila, odniesla som si tri. Chcela som aj viac, ale môj priateľ taktne poukázal na veľkosť môjho kufru a všetkých vecí, ktoré som si so sebou priniesla. Lenže po návrate domov som uložila knihy do poličky a dlho som ich zanedbávala. To bol rok 2019. Koncom minulého roku sa mi podarilo prečítať prvú z nich (Colette Baudoche od Barrèsa). No a teraz som dočítala druhú, Eugénie Grandet od Balzaca (áno, zase Balzac – už som spomínala, že s ním mám komplikovaný vzťah). A dúfam, že sa mi tento rok podarí dostať aj k tretej (vlastne to sú 2 v 1: Hernani a Marion de Lorme od Victora Huga).
O čom Eugénie Grandet je?
Nachádzame sa na francúzskom vidieku a Eugénie má 23 rokov. Jej otec je veľmi bohatý a okrem toho veľmi prefíkaný a lakomý. K bohatstvu sa dostal tak, že sa dobre oženil a podnikal dosť špekulatívnym spôsobom. Očividne veľmi úspešne. Jeho lakomstvo však zasahovalo aj do každodenného života – Grandetovci žili veľmi skromne, čo v Eugénie budilo dojem, že sú vlastne chudobní.
Dokonca sa mu podarilo presvedčiť manželku, že vlastne on si ju zobral z dobrej vôle, lebo jej otec mu nedal veľké veno (čo bola lož). A tak pani Grandetová svojho manžela ctila a nikdy sa nesťažovala na jeho výbuchy zlosti a v tichosti ich trpela (aj keď tým chradlo jej zdravie). Na výdavky si musela dávať veľký pozor. Mohlo by sa zdať, že Eugénie bola jedinou slabosťou pána Grandeta. Na narodeniny jej vždy dával kúsok zlata, ktoré si mala odkladať do trezora.
Raz však k nim zavíta nečakaný hosť – Charles, syn Grandetovho brata, ktorý spáchal samovraždu. Samozrejme, že pán Grandet nie je nadšený novými skutočnosťami, veď je to ďalší hladný krk v dome. Avšak Eugénie sa doňho zaľúbi a vyzerá, že jej city sú opätované. Pán Grandet však vyšle Charlesa do Indie, aby si na seba zarobil. Eugénie vie, že jej bratranec toho nemá veľa a tak mu dá všetky svoje úspory. Charles odchádza a sľubuje, že keď sa vráti, tak sa s Eugénie ožení.
Zvrat udalostí alebo predvídateľný koniec?
Po Charlesovom odchode to vyzerá, že sa všetko vracia do normálu. Ale nastane deň narodenín Eugénie. Ako obvykle, pán Grandet dáva Eugénie zlato a chce vidieť všetky jej úspory (tak ako každý rok). Keď zistí, že dcéra všetko dala preč dostane obrovský záchvat zlosti a kričí na všetkých okolo. Pani Grandetová odpadne a začne postupne chradnúť.
Pani Grandetová leží v posteli celé dni a noci, nevládze sa hýbať. Dokonca by sa nemala vídať ani so svojou dcérou. Tá musí byť zavretá vo svojej izbe a môže jesť iba chlieb a vodu. To je jej trest za darovanie jej úspor (pán Grandet si nechce pripustiť, že by to bolo jej zlato). Keď však otec nie je doma, Eugénie sa prikradne k matke a stará sa o ňu.
Avšak aj keď už Eugénie a otec ako tak spolu vychádzajú, pani Grandetová umiera. Onedlho umiera aj pán Grandet a Eugénie zostáva sama. Je takmer najbohatšou ženou Francúzska. Charles sa vracia z Indie, no na svoj sľub Eugénie očividne zabudol a ožení sa s bohatou aristokratkou, čisto z vypočítateľnosti a vidiny bohatstva.
Eugénie sa tak vydá za starnúceho sudcu (pán Cruchot), ktorý takisto po krátkom čase umiera. Eugénie sa venuje dobročinnosti a snaží sa svojim bohatstvom urobiť šťastných aspoň tých, ktorí to naozaj potrebujú. Či to Charles niekedy oľutoval, nevieme.
Bohatstvo dokáže zamiesť s každou povahou
Balzac nám zase ukázal, že dokáže opísať charakter ľudí úplne do podrobností. Nenájdete tam prázdne miesto, kde vám niečo chýba. Mohlo by sa zdať, že som vám zase vyrozprávala všetko, ale nie je to tak. Je to len hlavná dejová línia. Aj keď tento Balzacov román má menej strán ako zvyčajne (len 271), je tam mnoho vedľajších línií a postáv, ktoré vám pomôžu lepšie pochopiť, čo sa tam vlastne deje.
Tu sme mali možnosť dokonale sa zoznámiť s lakomstvom. Myslím, že aj Molière by sa mal čo naučiť. Hovorí sa, že lakomec nielen že nedopraje ostatným, on nedopraje ani sebe. A presne tu sme to videli. Grandetovci jedávali veľmi skromne, aj keď mali hostí. A hostí teda často nemávali. Ich gazdiná dostávala peniaze presne na to, čo bolo treba kúpiť, teda aj keby pani Grandetová a Eugénie chceli niečo iné, nemohla im to kúpiť.
Rovnako aj pred svojimi priateľmi pán Grandet nikdy nezabudol podotknúť, ako je na to finančne zle. Avšak ich neoklamal, všetci vedeli, že Grandetovci si opasky uťahovať nemusia. A navyše žili na vidieku a tam sa nič nedá utajiť. Dokonca nedôveroval ani svojej manželke a dcére a preto tie žili v mylnej predstave o ich finančnej situácii.
Eugénie sa naučila, že nehodno dôverovať ani tým najbližším ľuďom, lebo tí vás dokážu zraniť najviac. Po Charlesovej zrade zostala veľmi citovo chladná a svojho manžela nedokázala milovať. Preto si asi aj vzala starého muža, ktorý od nej už veľa neočakával. Taktiež sa naučila, že peniaze môžu ochromiť myseľ. Videla úpadok svojho otca, ktorý nedokázal zaspať bez toho, aby nazrel do svojho trezoru. Ktorý najskôr odmietal zaplatiť lekára, aby sa staral o jeho chorú ženu (na to pristúpil, až keď s ňou bolo veľmi zle).
Nepotrebujeme bohatstvo, aby sme sa poučili
Osud Eugénie je veľmi smutný. Na druhej strane sa jej však otvorili dvere, ktoré pre mnohých zostávajú zatvorené. Tým, že sa stala naozaj bohatou, mohla pomáhať iným. Tým, že videla morálny rozklad u otca, sa naučila rozoznávať dobré od zlého. Myslím, že veľa z nás si najskôr musí prejsť zlými skúsenosťami, aby dokázali naozaj oceniť tie dobré.
A na to všetko nepotrebujeme materiálne bohatstvo. Pomáhať môžeme aj bez toho. Napríklad čítať deťom rozprávky v nemocniciach, podávať jedlá ľuďom bez domova, zapojiť sa do charitatívnych akcií, atď. A všetko len tak, dobrovoľne, bez nároku na odmenu. Myslím, že ten pocit stojí za to. Teraz je to trochu ťažšie, no myslím, že sa to dá (napr. online doučovanie detí, ktoré si nemôžu dovoliť za to zaplatiť).
Takže držím palce a obohaťte druhých. Či už nejakou tou dobročinnosťou, alebo skúsenosťami, alebo pre vás už nepotrebnými vecami. To čo pre vás neznamená nič, môže pre niekoho iného znamenať celý svet.
Published by